Lesk a bieda pozitívneho myslenia

Pred nedávnom som bol na zaujímavom stretnutí, workshope, kde sa okrem iného často skloňovalo slovné spojenie: pozitívne myslenie. Rád sa stretávam s mladými a tu bola väčšina mladých medzi 20-33 rokov. Bolo veľmi príjemné prísť medzi takúto skupinu ľudí, mladých odvážne zmýšľajúcich a ešte pozitívne vidiacich svet okolo seba.

Bolo to také príjemné, až som v sebe bol nútený hľadať argumenty, prečo som ostražitý pri slovnom spojení „pozitívne myslenie“. Pravdou je, že na takýchto stretnutiach ide o príjemne prežitý čas, kedy sa môžeme navzájom obohatiť. Potom sa však vraciame späť do svojich okolností, známych sociálnych kontaktov, do svojej reality, svojho života.

A tu po čase skôr či neskôr takmer každý „pozitívne mysliaci“ narazí na skutočnosť, že okolnosti nejdú tak ako by chcel, aj keď tomu veľmi verí a pozitívne na  to myslí.

Čo je to vlastne pozitívne myslenie?

Myslenie je akt, činnosť smerujúca k pochopeniu, je to skladanie si súvislostí danej problematiky.

Myslenie je často zamieňané za podobný akt, keď sa prehrabujeme vo svojich spomienkach, ktoré nás proti našej vôli priťahujú a ovládajú. Často traumatické, ale rovnako môžu byť aj príjemné, alebo šťastné. Je to stav, kedy sme pozornosťou stále v minulosti, alebo z tejto minulosti nevedome fabulujeme strach z budúcnosti. Toto však nazývať myslením nie je práve najšťastnejšie, aj keď sme si na to zvykli.

Pri tomto akte spomínania a nekontrolovaného spätného pocitového prežívania obyčajne nevzniká a nerozširuje sa naša štruktúra porozumenia a pochopenia danej oblasti. Tu sa len vezieme po vlne pocitov, ktoré nám dané spomienky sprostredkúvajú. Proste zažívame to, čo neovládame.

Ak sa nad týmto zamyslíme, potom otázka znie: Môže byť myslenie negatívne, alebo pozitívne?

Myslenie je proste neutrálne.

Vo svojej podstate pozitívne a negatívne v tomto ponímaní sú extrémne a krajné možnosti vnímania danej situácie, daného pozorovaného javu.

My ako život, my ako človek v skutočnosti nechceme žiť pozitívne, alebo negatívne, my chceme žiť harmonicky, príjemne a šťastne.

Je to ako vo fyzike. Ak si predstavíme elektrický prístroj, napr. domácu hudobnú vežu, ktorá vám má sprostredkovať harmonickú hudbu, aby ste sa cítili dobre. Ak privediete k nej len pozitívny pól zo zásuvky, prúd nebude pretekať a veža bude nefunkčná, napriek tomu, že má pripojenú fázu „pozitívny pól“  na 100%. Ak na správnom mieste túto hudobnú vežu neuzemníme, čiže nepridáme mínusový, čiže „negatívny pól“, nikdy hrať nebude. Pozitívne a negatívne je vždy v nejakom spojení a v nejakej interakcii.

Pocit harmónie a príjemného šťastia – čiže dobrej nálady a dobrého duševného naladenia nie sú kategórie extrémov. Je to práve škála špecifických pocitových stavov nachádzajúcich sa v prieniku medzi týmito extrémami.

Myslím to tak, že nie pozitívne, alebo negatívne je dôležité, ale postoj k tomu čo k nám prichádza a následne to, čo z toho nakoniec tvoríme.

Pozitívne je to, čo sa stretáva s našimi očakávaniami a prijateľnými vzormi. Negatívne obyčajne posudzujeme to, čo nás vytrhuje z našej pomyselnej klietky komfortu, kde sa dostávame na hranicu svojich momentálnych schopností reagovať a prejavovať sa tak, aby nám bolo príjemne.

Je to napríklad ako v prípade, keď na nás niekto kričí takým spôsobom, na ktorý nevieme reagovať tak, aby sme sa cítili dobre. Tak ho nazveme ho negatívnym a zlým človekom.

Pritom iný človek sa vedľa nás môže v tejto situácii  cítiť normálne, prípadne až nadšene a radostne.

Pozitívne alebo negatívne v našom vnímaní, nie je objektívny stav, ale úzko subjektívna kategória. My sami ju prisudzujeme, danému javu, človeku, správaniu, okolnosti.

Tak potom čo je lepšie? Byť pozitívny, alebo negatívny? Je to otázka typu: Čo  je lepšie, svetlo alebo tma? Chlad, alebo horúčava? Žena , alebo muž? Nádych, alebo výdych? Toto sú nesprávne položené otázky. V skutočnosti potrebujeme práve to, čo nám viac chýba, aby sme sa mohli harmonizovať.

Potrebujeme vedieť prijať, mať na dosah a vnímať oba extrémne stavy, aby sme si mohli z nich postupne tvoriť návyk a schopnosť vytvárať príjemné a harmonické naladenie, dobrú náladu.

Poznám nespočetne veľa ľudí tzv. „pozitívne mysliacich“, s ktorými by som si určite životné okolnosti nevymenil. A tým teraz nemyslím len to, v akých okolnostiach sa nachádzajú momentálne, lebo to môže z vonku pôsobiť aj dobre, ale hlavne to ako sa v tom cítia a kam smerujú.

Čo je potom dôležitejšie ako „pozitívne myslenie“?

Podľa mňa sú to nasledujúce dve kategórie:

1.) Myslieť funkčne a vnímať prichádzajúce okolnosti funkčne

Okolnosti ktoré k nám v živote prichádzajú, v ktorých sa nachádzame, je dobre vidieť a cítiť  v súvislosti. Čo nám dávajú a čo nám prípadne uberajú?

Keď napríklad prežívam  neutešené obdobie v partnerskom vzťahu, je dobré vedieť z nadhľadu sa pozrieť čo mi to dáva a čo berie. Možno prídem na to, že to čo mi dáva je neskutočne hodnotné a to čo mi berie vlastne ani tak nepotrebujem, alebo naopak. Prípadne čo robím inak, že dostávam túto spätnú väzbu?

Je dôležité učiť sa z prichádzajúcich okolností vytvárať to, čo je pre náš život podporné a o čo sa môžeme neskôr kedykoľvek v živote oprieť.

Ak však je náš momentálny pocit v situácii jediný smerodajný a jediné hlavné kritérium našej reakcie, bez schopnosti nadhľadu, bez pochopenia tejto situácie a hlavne bez pochopenia seba, prečo sa tak práve teraz cítime, nemôžeme sa diviť, že netvoríme v živote okolnosti také ako chceme.

Potom sme nútení len nejakým spôsobom reagovať, deformovať a znásilňovať okolnosti, ktoré sa vytvorili okolo nás, ktoré niekto vytvoril okolo nás. Výsledkom je často konflikt, hádka, boj, nevraživosť a následne ruiny v našom živote. Je to stav  nepríjemný, veľmi nestály, často nejasný a nakoniec bez hodnoty, lebo sa o to v skutočnosti nedá v živote oprieť.

Všetko nové čo tvoríme, nás dostáva do novej situácie. Nová situácia je nepríjemnejšia ako situácia bežná, známa a navyknutá. Ak podstupujeme a tvoríme v živote niečo nové, v čase tvorby je to sprevádzané aj s prípadnou bolesťou, odriekaním si nejakých momentálnych výhod a tým aj s nepríjemnými pocitmi. Ak toto nevieme, tak ľahko odstúpime zo svojej cesty len preto, lebo sa chceme cítiť lepšie hneď. Sami si takto zahadzujeme možnosť  tvoriť  skutočnú harmóniu v našom živote.

Je to ako s každým učením sa. Na začiatku je to ťažké, úmorné a neskôr bežné, ľahké a nakoniec ak to vydržíme, môžeme si s radosťou užívať výsledky naučených vedomostí a schopností.

Ak neprekročíme rámec pozitívneho myslenia a  nedoplníme ho ďalej vnímaním a správnym úsilím, stane sa z neho len „pozitívne nahováranie si“.

„Pozitívne nahováranie si“ je len  našou ďalšou brzdou v objektívnom vnímaní reality.

Nič čo je hodnotné v našom živote, nevieme získať bez správneho úsilia. Ak náhodou áno, nakoniec zistíme, že to v skutočnosti nebolo až také hodnotné.

Ako pri výhre v lotérii. Drvivá väčšina výhercov sa zakrátko dostane na mizinu a do väčších životných problémov, ako mala pred výhrou. Rovnako vo vzťahoch zisťujeme, že hodnotný je, alebo bol pre nás ten vzťah, do ktorého sme skutočne úprimne na jeho budovanie investovali svoju energiu, čas a úsilie.

2.) Naučiť sa narábať so svojou pozornosťou

Všetko, o čom premýšľame, čo si správne skladáme a vyvíjame úsilie k pochopeniu nám dáva silu a schopnosť, aby sme mohli tvoriť a prežívať v živote to, čo chceme.

O tom čo prežívame, čo konáme a ako myslíme, rozhoduje v prvom rade naša pozornosť.

Naše pocity, emócie, spôsob myslenia a spôsob konania v živote predurčuje to, čo sme si zvolili pozorovať, či už vedome, alebo nevedome.

Ak sme zameraní vidieť v živote skôr chyby, neprávosti, nespravodlivosť a vždy vieme ako sa niečo nedá…, žijeme mentálne v nepriateľskom vesmíre.

Ak sme zvyknutí a naladení sledovať a vidieť v živote skôr radosť, dobrú náladu, priateľstvo, lásku a veci vidíme skôr z uhla ako sa dajú zlepšiť a vyriešiť, žijeme v priaznivom a priateľskom vesmíre.

Výsledok a pocit zo života je v týchto dvoch prípadoch diametrálne odlišný. Rozhoduje o tom na začiatku výhradne návyk a schopnosť, na čo chcem a na čo nie zameriavať svoju pozornosť.

Komentáre

comments