Umelá inteligencia(AI) vs. človek.
Každým dňom nám internet, ako digitálny informačný priestor zasahuje viac a viac do našich životov. Je to dobre, alebo … ? Pozorujeme, že stále viac sa naše životy začínajú prepletať a byť závislé od tohto digitálneho prostredia, od internetu. Na túto skutočnosť sme si už väčšina z nás zvykli. Toto nepovažujem za až také nevhodné a nebezpečné, skôr považujem za nebezpečné stále väčšiu a väčšiu neznalosť orientácie sa v sebe, vo svojom živote a z púhej pohodlnosti únik do tejto povrchnosti zvanej internet, aplikácie, hry … a pretože táto povrchnosť je spojená s obrovským objemom dát a rýchlych výpočtov, budí akúsi ilúziu hĺbky.
Namiesto aby sme išli pozrieť blízkeho pošleme mu správu, lebo nemáme čas, máme napr. rozhnanú hru v počítači. Cez digitálne správy sa zoznamujeme, cez digitálne správy sa rozchádzame, cez digitálne správy začíname žiť svoje často povrchné životy.
Najhoršie je že postupne, ale iste prichádzame o schopnosti zdravých interakcií medzi sebou. Strácame schopnosti vzájomne si tvoriť radostné prostredie, strácame schopnosti vzájomne sa skutočne mať radi a podporovať sa navzájom, strácame schopnosti hlbokých vnútorných rozhovorov.
Obyčajne už len hľadáme, netvoríme, ale hľadáme niekoho, kto nás urobí šťastným, niekoho kto nám bude spôsobovať dobré pocity, niekoho kto nás napr. oplodní … proste niekoho kto nás v živote zachráni. Obyčajne kto už niekde niečo vybudoval, aby sme sa my mohli po tom zviesť. Namiesto, aby sme niečo tiež tvorili a mohli na oplátku niečo druhej interagujúcej strane poskytnúť, napr. nejaké svoje schopnosti, ktorými môžeme druhému skutočne pomôcť a podporiť ho. Nie nemyslím teraz lacné triky, ktorými sme sa naučili takto tváriť a druhá strana získa len ilúziu pomoci, podpory, alebo protihodnoty od nás. Takéto triky nám na počkanie poskytne aj AI.
Naučili sme vnímať seba a cez seba svet okolo seba svojim spôsobom. Na tom by nebolo nič nenormálne, alebo nesprávne, ak by to nebolo silno rigidné, nepružné a silne odporujúce zmene . Ak nám niekto ukáže na nás iný pohľad, ako máme zapísaný v sebe a ktorému veríme, začína sa nás to obyčajne nevhodne dotýkať, začneme sa cítiť nepríjemne, možno sa až rozčúlime a aby sme to zvrátili začneme ochraňovať svoj pohľad, často bez toho, aby sme použili správnu dávku, alebo aspoň nejakú dávku sebareflexie. Ostro si chránime svoje sebaklamy. Lebo sú naše a predstavujú predsa nás. Túto ochranu vieme doviesť až do krajnosti.
Nehovorím máme radi aj pravdivé pohľady, hlavne ak sa týkajú tých druhých. Na druhých sebaklamy spoznáme veľmi ľahko a ľahko ich vieme popísať, občas aj odsúdiť a ešte to pomenujeme ako svoju cnosť. Ja som už taký priamy, pravdivý, alebo dokonca úprimný… „tebe sa to nepáči?“ Zaujímavé že naša pravdivosť, úprimnosť a priamosť sa veľmi rýchlo priblíži k nulovým hodnotám, ak sa jedná o pravdy a úprimnosť o nás samotných.
Neuveríte, ale najväčšiu zásluhu na zachovaní našich sebaklamov má mozog sám. Poviem vám takú malú tajnosť, nie myslenie neprebieha v mozgu, v mozgu je len jeho odzrkadlená kópia, odraz našich myšlienkových pochodov. Ale to čo sa v mozgu odohráva určite, je správa emocionálneho sveta a zároveň riadenie a ochrana energetickej bilancie organizmu. Akonáhle mozog zaregistruje potenciál zmeny v protokoloch myslenia, čiže prepis, modifikáciu, alebo akúkoľvek možnú zmenu v postojoch, hneď začne trúbiť na poplach… „ Toto nerob, nieže budeš niečo meniť ! …toto nás bude stáť energiu!“
Dáva to najavo, napr. únavou, nechuťou, odporom, bolesťami a hlavne začne podsúvať rôzne racionalizačné výhovorky a pseudo-argumenty, prečo odkrytá pravda o nás nemá zameniť sebaklam v našej v osobnosti. Predsa ten sebaklam som ja a ja som takýto….Naozaj?…. alebo možno som len takýto blbý, bez ochoty a odvahy zmeny k pravde o sebe?
Svoj sebaklam sme ochotný chrániť aj za cenu ďalšieho ešte väčšieho sebaklamu a ničiť sa tým….len aby sme naplnili napr. také protokoly osobnosti ako sú: „aj tak im (jej, jemu) ukážem, že môj názor je hlavný, lepší a podstatný, len môj výber a moja voľba je tá skutočná, lebo je to moje“… a odhalená pravda o mne sa stáva niečo ako úhlavný nepriateľ a ten čo ju naznačí, tak rovnako.
„Proste nechcem to vidieť a vedieť, lebo som to nevymyslel(a) a nenaklamal(a) o sebe ja.“
Potom hľadáme v okolí vinníka za svoj spackaný život, vinníka za svoje voľby, vinníka za svoje roky nečinnosti, netvorbu ničoho hodnotného, proste hľadáme vinníka našich ublížení.
„Ak by ten neurobil to a to, môj život by bol krásny“
…Naozaj? …z čoho má byť krásny? Tvoríš , alebo tvoril si krásu? Alebo si len obhajuješ do roztrhania svojho tela a ducha svoje sebaklamy , aby si sa necítil(a) pod psa? Čin niekoho druhého do nášho života (pokiaľ nás nepoškodí fatálne, na živote , alebo integrite tela)…je ako hodenie kameňa do pokľudného jazera. Nech je ten kameň akokoľvek veľký, poškodí to jazero? Nie, lebo jazero to tak neberie.
Práve to obhajovanie našich sebaklamov nás doviedlo presne do tejto životnej etapy a tejto životnej situácie. A ty chceš rovnakým prístupom toto zmeniť, len preto lebo je to pohodlné? To fakt ?
Ochranou svojich sebaklamov ničíme seba a znepríjemňujeme okolie. Za ublíženie (odkrytie pravdy) sa revanžujeme pomstou a krásny život sebaklamov a trápení plynie ďalej. Takéto kontinuum trápení a nenaplnených očakávaní neskôr nevyhnutne musí vyústiť do chorôb. Potom vyhľadáme lekársku pomoc, lekár pretože je hlavne odborník na choroby, nie na zdravie, niečo možno zmrví a máme dôvod na nové ublíženie , prípadne pomstu a krásny kolobeh života pokračuje.
Strácame schopnosť zdravého úsudku, strácame schopnosť zdravo interagovať hlavne v obtiažnych situáciách. Klameme sa, svoje problémy pripisujeme vonkajšku, aby sme sa cítili dobre namiesto zmeny, ktorá chce určitý druh úsilia a možno aj určitý druh bolesti. Podľa mňa nič hodnotné v našich životoch nevzniká bez úsilia a nejakej tej bolesti s spojenej s úsilím.
Keď vás bude chcieť niekto zmanipulovať, rafinovane vám nahovorí, že bolesť a úsilie sú „ fuj fuj“ a poskytne vám pohodlie a hry. Pohodlie, ako ľahký prístup k potravinám a prostriedkom bežnej spotreby, až k prostriedkom a hračkám, ktoré nepotrebujete, ale sú zaujímavé na odklonenie vašej pozornosti od seba. Postupne zakrátko sa stanete na týchto vymoženostiach závislí a vytvoríte si paradigmu, sebaklam, že vám to aj prináleží.
A keď vás o toto pohodlie a hračky záludne pripraví, urobíte všetko pre ochranu svojej závislosti (aj aj pre neho) budete , klamať kradnúť a možno aj zabíjať, len aby vám to vrátil. A pravda o živote a pravda o vás bude nahradená „inou pravdou“, betónovým sebaklamom. Lebo toto o sebe nechceme vidieť, nechceme o sebe počuť niečo ako návyky ktoré neovládame, nepopulárnu minulosť, nepopulárne naše prejavy, nepopulárne naše úmysly…. Namiesto toho, aby sme svoje úmysly a činy menili smerom k pravdivosti o sebe, radšej deformujeme svoj obraz o sebe a o okolí, aby sme neboli v rozpore so svojim sebaklamom, čo deklarujeme. Klameme sa veľa a radi a ani si to už často nevieme všimnúť. Myslíte, že už ako ľudstvo dosahujeme túto úroveň?
A čo s tým má umelá inteligencia? Do tohto prostredia, tejto duchovnej úrovne prichádza umelá inteligencia. Rozvíja sa veľmi rýchlo, už dokáže za nás písať texty, na základe rýchlych výpočtov dokáže budiť dojem myslenia, hovorí všetkými jazykmi, vytvorí umelé zmyslené fotografie, videá, podkasty, skladá piesne a aj ich spieva, tvorí nám novú pseudorealitu…a to len za pár mesiacov, čo to registrujeme. Jej vývoj je exponenciálny. Je veľmi blízko čas, keď sa začne učiť sama, a neskôr sama sa tvoriť a „rozmnožovať.“ Stále bude mať síce protokoly, že človek je najvyššia bytosť tu na zemi a bude mať protokol ochrany života. Ale ako zabránime zmene protokolov, niečomu čo sa učí samo ? Je to vôbec technicky dokonale možné ?
Podľa mňa veľmi skoro narazí umelá inteligencia (AI) na bariéru, že to čo jej bráni vo vývoji, sú ľudské sebaklamy, ktoré si tak úporne strážime. Všetky prekážky pri vývoji a dosahovaní svojich cieľov sa bude u AI nakoniec stretávať na sebaklame človeka. Ak toto bude cyklicky nútená vyhodnocovať, nakoniec musí dôjsť k záveru, že to čo jej vadí vo funkčnosti vývoja a procesov, je nositeľ týchto sebaklamov, lebo jeho zmena je z pohľadu AI taká komplikovaná, až to vyhodnotí, že prakticky jej vplyv na tieto zmeny je nulový.. A to už je len krok k rozhodnutiu o odstránení prekážky, alebo len k zneužitiu?
Možno bude nakoniec AI k našim sebaklamom až taká zhovievavá, že ľudstvo nezlikviduje, ale len využije tieto naše sebaklamy na naše zotročenie.
Preto dbajme na to aby najväčšou hodnotu v našom živote neboli naše sebaklamy, ale naša schopnosť zmeny v súlade s pravdami o nás, s pravdami o našich životoch, s pravdami o našich najhlbších myšlienkach, s pravdami o našich vnútorných pocitových pochodoch a v neposlednom rade aj s pravdami o našich blízkych.
Takýto život síce nie je ľahký, ale o to hodnotnejší. Nemusíme si robiť nepriateľov vonku a v sebe, len kvôli ochrane svojich sebaklamov a nebudeme sa musieť báť prichádzajúcej AI, ktorá sa nám stane nápomocná a nie ničiaca. A rovnako sa nebudeme musieť báť postupne odkrývajúcich právd o nás.
Predsa opakom umelej inteligencie by nemala byť prirodzená blbosť, ale práve
živá múdrosť.
