Keď je muž necitlivý (PMS)

Keď hovoríme o pocitoch, pociťovaní a cítení, skôr či neskôr musíme naraziť na rozdielny výklad a postoj  k tejto téme medzi pohlaviami. Zvykli sme si, že téma pocitov a pociťovania je témou nežnejšieho pohlavia. O tejto téme sa môžeme pobaviť a dočítať  hlavne z ich pohľadu. Muži o tomto hovoria a píšu menej. Tak som sa rozhodol, túto tému načrtnúť aj z opačnej strany.

Prevažuje názor, že žena vníma svet pocitovejšie a muž skôr pragmaticky a logicky.

Miláčik, ja som sa tak tešila!

Pre ženu začína dovolenka plánovaním, výberom destinácie, na čo si následne nabalí pocitové očakávania a priania. Väčšinou sú to očakávania a túžby prežitia romantických chvíľok, alebo znovu zblíženie sa so svojim milým. Plánuje si úžasné romantické chvíľky plné objímania, plné krásnych lichôtok, príjemných dotykov, krásne romantické večery pri speve cvrčkov, umelcov a krásne milovanie pri sviečkach (pozn.: toto je samozrejme prefiltrované cez mužskú optiku, žena to väčšinou celkom takto nevidí a neopisuje, ona to očakáva pocitove).

Muž naopak vidí dovolenku a voľno spojené so svojimi obľúbenými aktivitami a žije v dojme, že ukáže, priblíži a naučí svoje koníčky ženu, aby spolu mohli zažívať ten úžasný pocit , čo on pri tom prežíva. Muž tu milovanie a romantiku ani tak nerieši, je to pre neho samozrejmá súčasť partnerského života v takej forme v akej je, ak ho partnerka neusmerní, že jej niečo nevyhovuje.

Toto nedorozumenie, alebo tento fázový posuv v prístupe sa odzrkadľuje od začiatku príprav na dovolenku. Pre muža začína dovolenka posadením sa do nabaleného auta, príp. nástupom zbalení do lietadla. U ženy začína pocitovým plánovaním hneď, ako sa o dovolenke dozvedela.

Muž sa pri balení väčšinou zaoberá vecami, ktoré súvisia s jeho potrebami, zážitkami, v ktorých mu žena obyčajne pomôcť nevie. Je na to sám a keď je muž na veci v rodine sám, musí byť na ne veľmi sústredený a preto sa môže stať, že na bežné pripomienky, otázky a „vyrušovanie“ ženy pôsobí nezaujate, nevšímavo alebo až dokonca nevrelo. Ale to neznamená, že ženu odmieta, hnevá sa na ňu, alebo nebodaj ju nemiluje. Jednoducho prežíva svoj pocitový svet. K zdravému mužovi patria záujmy a koníčky.

Po ukončení takejto prípravy sa muž začína usmievať, lebo je všetko pobalené a môže sa ísť za plánovanou zábavou.

Žena naopak často znechutená, unavená a rozladená sadá do auta. Potom sa stáva, že vytúžené romantické očakávania ženy sa nenapĺňajú, lebo jej rozladenosť, urazenosť a iné nepríjemné rozpoloženie tomu bránia.

Muž obyčajne nevie čo sa deje, lebo komunikácia viazne v uzavretosti, urazenosti, v rezervovanosti a má naozaj veľký problém to riešiť, keď nevie v čom spočíva.

Byť chvíľku s tebou

Muž sedí za počítačom a vyberá si napr. motorku. Žena k nemu milo pristúpi a pobozká ho. On jej bozk opätuje, krátko ju pohladí, ukáže čo pozerá v počítači, zbadá že odozva nie je, nezaujíma ju to, pohladí ju a pokračuje ďalej vo vyhľadávaní.

Čo cíti žena? Veľmi ľahko sa môže cítiť odvrhnutá, lebo prišla za milým, pobozkala ho a on jej namiesto venovania 10-20 minút pozornosti okamžite ukázal nejaký železný krám, ktorý nemal ani peknú farbu a nechal ju tak. „Blbec jeden, hocičo je mu dôležitejšie ako ja.“

Ako to cíti muž? Poteší ho prístup a spontánne priblíženie sa ženy. Ako vďaku jej ukáže to, čo mu je v tej chvíli zaujímavé, čím sa zaoberá a keď žena nereaguje, berie to tak, že to bolo všetko. Bez nejakého nežiadúceho rozpoloženia pokračuje v predošlej práci.

Ak je to muž rozumný a bežne komunikatívny, neskôr to určite sám, alebo na dotaz povie, že mu to dobre padlo. Niekedy stačí naozaj použiť len trpezlivosť, aby sme sa dozvedeli pravdu.

Ak budeme trpezlivosť nahrádzať svojimi fabuláciami a nezmyselným domýšľaním si, nedivme sa, že žijeme život aký nechceme. Život vyfabulovaný z našich obáv a strachov.

V súčasnosti sme svedkami toho, že veľa žien bolo nútených na základe svojej pracovnej pozície a kariéry obsiahnuť aj mužský pragmatický spôsob vnímania. To nie je určite na škodu, ak to tvorí doplnenie jej pocitového sveta a nie jeho deformáciu a nahradenie.

Doma túži byť každá žena skutočnou ženou, bez mužských prívlastkov a rovnako chce, aby k nej bolo aj tak pristupované. Ako k nežnej, niekedy zraniteľnej, milovanej žene. Otázkou je, či to dokáže svojim postojom mužovi umožniť.

Rovnako pre muža je priaznivé rozšírenie pocitového vnímania sveta. Aj keď ženy si často na mužoch neuvedomujú, že cítiť a prejavovať city sú dve diametrálne odlišné kategórie a nie je správne, rozumné, ani vhodné ich zamieňať a mýliť si ich.

Rozvlniť v sebe partnerovu ponuku

V podstate neexistuje myšlienka bez pocitovej účasti, tak ako pocitová účasť na niečom bez myšlienky.

City a citlivosť, „cítiť druhého“ je prejavom schopnosti naladenia sa na neho. Keď to poviem ženským jazykom, cítiť druhého, čiže „vedieť ho dýchať“. Ak niekto cíti, že ten druhý ho „nedýcha“, nie je k nemu otvorený, obyčajne zaujme podobne uzavretú, alebo obrannú pozíciu. V podvedomí mu(jej) často prebehne myšlienka, že by sa rád(a) prejavoval(a) otvorene, ale prečo by som mal(a), keď ten druhý je uzavretý. Na toto ja hovorím, že ak chcem otvorene interagovať a komunikovať, niekto začať musí a môže to len ten, ktorý túto súvislosť vidí, cíti a pozná.

Na druhej strane je dobré uvedomiť si, že keď niekoho „dýcham“, v tej chvíli sa pocitovo stávam ním a zároveň v tej chvíli strácam seba, svoj pocitový vnem zo svojho pocitového sveta. Stratiť seba aj keď na okamih, nie je len tak, preto musím vedieť, prečo to robím.

Ak je to za účelom vytvorenia súzvuku, súcitu, empatie… tak určite áno. Ak je to napríklad len preto, aby sa muž dostal na chvíľu cudzej žene do nohavičiek…tak zvážte sami.

Ale zamyslime sa, čo to znamená, keď nám niekto podsúva presvedčenia typu:

-Ty to necítiš, precíť to!

-Skús to vnímať pocitom!

-Ja ti to neviem vysvetliť, keď to necítiš, nedá sa nič robiť…?

… a veľa podobných „súcitných“ komunikačných zvratov. Niekedy z toho naozaj pre muža vzniknú až komunikačné zvratky. 🙂

V podstate platí, že ak nechcem otvorene, priamo a jasne hovoriť o svojich pocitoch, znamená to, že si nie som sebou istý, bojím sa reakcie okolia, alebo toho, že odkryjem pred sebou niečo, čo mi nebude príjemné, čo ťažko zvládnem. Preto sa mi zdá v mojej dezorientácii lepšie moje obavy hodiť na okolie. A najbližšie okolie je partner.

Všimol som si,  že ten alebo skôr tá, ktorá toto používa sa dostala na limity svojho prejavu a pôsobenia na toho druhého a nevie ako ďalej. Vtedy možno len stačí prestať pôsobiť na druhého a byť sama sebou.

Medzi riadkami tieto komunikačné zvraty hovoria: „Som skôr precitlivelá ako citlivá, to čo cítim, nie som schopná celkom identifikovať a zorientovať sa v tom, ale necítim sa v tomto dobre. Lebo keby som bola schopná orientácie, cítim sa tak ako chcem a nie tak ako nechcem“.

Chcem, aby si ma pochopil

Keď žena odmietne pocitové rozpoloženie muža, berie sa to ako normálne a bežné. Lebo muž je ten, o koho sa má dať oprieť. On to aj rád urobí, keď vie ako.

Len ako to má vedieť, keď ho to nikto neučil, nikto mu to nepriblížil? Len nanajvýš okolie, ktoré to od neho vyžaduje, mu uštedrí priblíženie typu : „keď to necítiš, nedá sa nič robiť“. Je dosť možné, že mu matka robila spolucítenie a emocionálnu podporu, ale to bolo opačné garde. Obyčajne ho to matka neučí a nepribližuje mu to, práve naopak. A odpozorované vzory otca nemusia byť práve príkladné.

Preto aj on to berie tak, že pocitová podpora od ženy je normálna a jeho podpora má byť iná ako pocitová a emocionálna.

Dá sa to zmeniť?

Určite. Je to o príjemnej komunikácii a správnej forme podania. Zdravý, zrelý a milujúci muž si nesmierne váži, keď mu žena priblíži, ako by to chcela v intímnej oblasti, či už po emocionálno – pocitovej a rovnako aj po fyzickej stránke. Aké činy a gestá muža voči nej ju tešia.

Ak milujúci muž dostane úprimný návod, bez náznakov a skrytých chytákov, veľmi rád ho dopracuje u seba do funkčnej formy. Tu rozhodne neplatí to zaužívané, že to by mal vedieť sám. Pýtam, sa ako to má vedieť?!  Keď návod na seba často nezvládame celkom ani my sami, nieto ešte niekto druhý, aj keď je to blízky a partner.

Verte či nie, ale náš pocit v skutočnosti nezávisí od okolia. Je to vždy výhradne náš pocit. Áno, z okolia prichádzajú neustále podnety, ktoré rozvlňujú naše spomienky a naše spomienky rozvlňujú pocitové stavy pri ktorých boli tieto spomienky uložené.

Každý podnet z vonku je len ponuka. My rozhodujeme ak vieme ako, ako s touto ponukou naložiť. Prijať, rozvlniť v sebe len „na ochutnanie“, prijať a rozvlniť v sebe celkom, alebo nerozvlniť v sebe.

Ak muž nerozvlní každú ponuku ženy, nemusí to nevyhnutne znamenať, že je necitlivý, len z nejakých dôvodov zaujal tento postoj.

To vôbec neznamená, že necíti, alebo že pocit od ženy prichádzajúci k nemu „neochutnal“. Možno len zaujal pre neho postoj aký vedel, alebo aký si zvolil.

Ak žena sa cíti nepríjemne, verí a dúfa, že bude od svojho blízkeho vo svojom pocite podporená. Ak plače, očakáva, že citlivý muž bude „plakať s ňou“, lebo jej rozumie.

Ale ak muž bol od detstva vedený k tvoreniu a riešeniu situácií, prípadne to patrí aj k jeho prirodzenosti, nemusí vidieť výhodu v tom, aby plakal spolu s ňou. On jednoducho povie svoj názor, prečo táto situácia nie je na plač a dva tri kroky v postupe, ako z toho jednoducho von.

Tento prístup väčšinou berie žena ako necitlivý, neprijateľný a cíti sa neakceptovaná vo svojich pocitoch. Žena väčšinou v takýchto prípadoch nechce riešiť, ona chce len eliminovať svoje nepriaznivé napätie.

Na druhej strane tu  platí pravidlo „menej je viac“ a  zo strany muža je určite rozumnejšie bez komentára potvrdiť skutočnosť, trápenie a pohľad ženy, že rozumie tomu, v čom sa nachádza. Aj keď priznajme si pravdu, ako by to mohol vedieť. Je to pre neho „cudzí“ vnútorný a emocionálny svet. Ak mu ho žena nepriblíži a neumožní prístup, všetko čo vyciťuje je nútený oživovať cez svoje spomienky a svoje pochopenie. On môže len tušiť čo sa v ňom odohráva a na základe tušenia sa ťažko zaujíma správny postoj.

Žiaľ žena si v takejto situácii väčšinou neuvedomuje, že partner spoluúčasťou na jej zlom emocionálnom rozpoložení môže síce na krátko pripadať ako súcitný, ale v konečnom dôsledku je to upevnenie, zosilnenie a prehĺbenie neželaného stavu, čo zase muž podvedome cíti a preto sa toho nechce zúčastniť v takej forme ako žena očakáva. Nie je to necitlivosť, naopak to môže byť prejav citlivosti a orientácie sa v situácii.

Nakoniec ani žena nechce mať vedľa seba muža, ktorý bude s ňou tvoriť a zosilňovať nepriaznivú spoločnú atmosféru a bude s ním prežívať nepriaznivé pocitové a emocionálne stavy.

Je dobré uvedomiť si, že keď nútim druhého, aby cítil to čo ja, vytváram vlastne svojim spôsobom násilie.

Nútim druhého prežívať to čo ja uznávam, prípadne nezvládam. Je to hrubá necitlivosť voči druhému. Lebo ak toto prevádzam je absolútne isté, že ho necítim a neviem v čom sa ten druhý nachádza.

Teraz asi poviete, preto lebo to nedá najavo. Áno aj. Len potom mi napadá ďalšia otázka, keď niekto predo mnou nedáva svoje city najavo, aké prostredie mu tvorím? Teraz nemám na mysli aktívne tvorenie, ale ja som predsa jeho okolím či už pasívne, alebo aktívne.

Ja nepoznám situáciu, alebo zdravého človeka, ktorý by nemal záujem sa skôr či neskôr pocitovo prejaviť v okolí a v prostredí ktoré je mu naklonené a je pre neho podporné.

Keď vznikne vo vzťahu konflikt, žena svoje napätie chce väčšinou okamžite eliminovať vyrozprávaním sa a „vyliatím“ si emocionálneho rozpoloženia von. Muž sa obyčajne musí na čas stiahnuť, aby situáciu pochopil, obsiahol a vedel zaujať postoj. Prijať v tejto chvíli emocionálne rozpoloženie druhého, bez výpovedí a východiska sa mu javí ako veľmi nežiaduce. To nie je odmietnutie druhého, to je súčasť postupu pri riešení situácie.

Tak potom sa na záver pýtam, kto je necitlivý?

Ten čo sa chce v situácii zorientovať, čo môže z vonku síce pôsobiť občas dočasne odmerane, uzavreto, nevšímavo, pragmaticky a možno aj necitlivo, alebo ten čo vďaka svojej precitlivelosti, neschopnosti sa so svojimi pocitmi vysporiadať vnucuje svoje pocitové a emocionálne rozpoloženie druhému?

Tu mi napadá prirovnanie s hlbokou krčmovou myšlienkou: „Kto nepije s nami, pije proti nám!“ 🙂

Ak chcem, aby niekto iný, blízky prežíval a cítil to čo ja, je len jedna cesta pre život podporná, motivovať ho k tomu, vytvoriť príťažlivosť… Avšak to je už vyšší level, lebo k tomu je nevyhnutná orientácia sa vo svojom pocitovom svete.

Vzťah je o súzvuku a dopĺňaní sa. Súzvuk je tvorený tým podobným v nás a dopĺňanie je tvorba toho rozdielneho v nás, čo nám chýba oproti druhému.

Ak chceme súzvučiť častejšie a kvalitnejšie, tvorme a budujme v sebe aj časť pocitového a mentálneho sveta toho druhého.

Toto je možné len v prípade, ak náš fokus pocitov a myšlienkových pochodov budeme mať viac nasmerovaný na seba, ako na toho druhého.

Týmto nemám na mysli nejakú formu nevšímavosti k druhému, len pre kvalitu vzťahu všeobecne pozdvihujem nutnosť cesty smerom k  vlastnému sebapozorovaniu a sebapoznaniu.

Inými slovami na záver:

„Čo cítim  je výhradne moje, je to dôsledok príčin , ktoré som zasial v sebe a v okolí v minulosti“…a pocitový svet druhého je jeho výhradné územie….

Ak sa necítim tak ako chcem, je rozumné hľadať príčiny v sebe a nie vonku. Vonku sú len dôsledky a dôsledky ovládame pochopenými príčinami, ktoré sú v nás.

Originál článku bol publikovaný na stránke www.psychologie.cz.

Komentáre

comments