Kam sa stráca láska? (PMS)

Prečo sa blízke partnerské vzťahy kazia a rozpadajú? Vytráca sa z nich láska? Je to fáza, ktorú nemožno obísť, alebo to pramení z našej slabej schopnosti vzťahy tvoriť a udržiavať? Túto skúsenosť má väčšina z nás. Máme na to nespočetne veľa vysvetlení – že to nebol ten pravý, tá pravá, niekde sa vytratila láska, ten druhý sa zmenil, niekto nám do vzťahu zasiahol, okolnosti nám neboli naklonené, vytratila sa dôvera, niečo sa pokazilo …

Je to tak časté a spoločensky uznávané, že týmto „skutočnostiam“ i veríme. Problém je v tom, že toto nie sú ozajstné skutočnosti, sú to naše uhly pohľadu, sformované často do ospravedlňujúcich výhovoriek namiesto pochopenia.

Ako zistím, že to, čo považujem za príčinu rozpadu môjho vzťahu, je skutočné, alebo je to len výhovorka? Jednoducho – ak pozorujem vo vzťahu seba, svoje pocitové stavy a svoje správanie, som schopný nájsť správne odpovede.

– Ak pri hodnotení rozpadajúceho vzťahu pozorujem výhradne toho druhého, je to dôkaz, že moja sebereflexia je slabá. Veď jediné, čo môžem naozaj meniť, som ja sám. Na zmenu druhého nemám priamy vplyv, a keď zmenu nedokážem úspešne vykonávať na sebe, tak nemám na zmenu druhého v podstate žiadny vedomý vplyv.

– Keď pozorujem a posudzujem výhradne druhého, mám pozornosť na jeho (podľa mňa) chybách. Tieto tzv. chyby vo mne tvoria spomienky a tieto spomienky zasievajú v mojom pocitovom svete nepríjemné dôsledky, čo sa odráža na mojom nepríjemnom pocitovom stave a prístupe k druhému.

– Pokiaľ si takto „poctivo“ tvorím nepriaznivý citový prístup k druhému, nemôžem sa čudovať, že postupne k nemu prechovávam apatiu, hnev a neskôr nenávisť.

– Ale rovnako ako svoju pozornosť sústreďujem na chyby druhého, môžem ju sústreďovať aj na jeho dobré, silné a pre mňa príjemné stránky. Potom si ukladám príjemné spomienky, ktoré vo mne v súvislosti s ním otvárajú príjemné pocity.

Určite nemám na mysli, že všetky vzťahy by sa mali zachovať tak, ako vznikli. Každý vzťah prechádza nejakým vývojom a má nejaký zmysel a význam v našom živote. Nehovoriac o tom, že každý vzťah, ak vznikne, je v podstate večný, pretože vytvorí spomienku v našom vnútornom svete. Mení sa iba jeho kvalita, zdieľanie priestoru a prejavy blízkosti.

A ak správnou úvahou vyhodnotím, že môj momentálny vzťah naplnil úlohu v mojom živote a naše cesty zdieľanie spoločného priestoru a spoločných chvíľ sa rozchádzajú, je to prirodzený stav vecí.

Nie je však jedno, či prirodzený stav veci prežívam s príjemnými, alebo s nepríjemnými pocitmi. Ak sa napriek rozchodu alebo rozvodu viem občas s druhým príjemne a dokonca srdečne stretnúť a príjemne stráviť krátky čas, je to znakom schopnosti správneho prístupu k sebe, k vzťahom a prejav naozajstnej lásky. Ale ako to prebieha bežne?

Nadšenie a dezilúzia

Na začiatku stretneme niekoho, kto nás zaujme najprv vzhľadom, prejavom a na prvý dojem zapadne do našich očakávaných vzorov. Otvoríme sa mu, naladíme sa na neho, a pokiaľ nastane očakávaná odozva, vznikne hormonálna rekcia tela, plná oxytocínu a inej sprievodnej chémie, čo v nás vyvolá ultra príjemný pocit, ktorý v prvom momente nazveme láskou.

Je to taká silná hormonálna reakcia, že ak ju zažijeme prvýkrát, dostaneme sa do stavu absolútneho pocitu a dojmu „lásky“ a v začiatkoch obyčajne bez akejkoľvek súdnosti.

Tu by som chcel zdôrazniť, že aj keď to popisujem týmto spôsobom, je to úplne bežný, regulárny a normálny priebeh. Dokonca si myslím, že človek, ktorý toto aspoň raz v živote nezažije, nie je schopný neskôr rozoznať medzi poblúznením zo zamilovanosti a skutočnou láskou. Rovnako tak tvrdím, že nie je nič zlého užívať si tento stav, ako prichádza. Patrí to k životu.

Problém nastáva vtedy, keď si túto hormonálnu reakciu tela spojíme s láskou a prisúdime ju tomu druhému. Dostaneme sa do priamej závislosti na ňom, pretože veríme, že on je pôvodca a tvorca toho môjho neskutočne dobrého emočného stavu, ktorý vedľa neho zažívam.

Ale emócie sú moje a ja ich riadim – či už vedome, alebo nevedome. Pokiaľ o tom neviem, som nútený pre dobrý pocit podliehať závislosti na inom a okolitým podnetom.

V tejto dobe neriešime a nepozeráme na seba, len sa vezieme. Môžeme povedať, že na nejakú dobu v tomto opojení strácame sami seba, pretože štafetu preberá spoločné „my“.

Po určitom čase prichádza vytriezvenie. Aj to je úplne normálny stav, lebo obyčajne to, čoho je veľa, stáva sa bežným, stráca pre nás postupne hodnotu a tým voči tomu slabne aj naša pozornosť. Zamilovanosť sa tak mení na stav pozornosti k sebe. Začíname zvažovať svoju individualitu a sledovať, čo nás naozaj napĺňa.

Alebo jednoducho upadneme do stereotypu bežných denných povinností a zrazu sa naše „my“ začína prudko zužovať. Veľký problém nastane, ak sa naše „my“ zúži na nutné, ale nezáživné a mnohokrát nie príliš príjemné povinnosti starostlivosti o domácnosť a finančné zabezpečenie.

Vtedy často partneri v zmätku hľadajú náhradu predošlého stavu novým vzťahom, novými koníčkami (často výhradne vlastnými, bez účasti druhého), tzv. úletom – neverou, alebo inými závislosťami.

Tomuto stavu veľmi nepriaznivo dokážu pomôcť rodičia partnerov, keď svojmu dieťaťu poskytujú neprimeranú podporu. Ak sa jeden alebo obaja partneri obracajú v kríze vo vzťahu na rodičov, je to určitý prejav nezrelosti a neschopnosti zatiaľ tvoriť zdravý partnerský vzťah, alebo napríklad aj neschopnosti ho správne uzavrieť.

– „Dieťa“ (nezriedka aj 40 a viacročné) sa v tomto prípade vracia v spomienkach k životu u rodičov, kde malo servis a útočisko. Teraz si je nútené servis a útočisko tvoriť samo. Je rozumné dať mu priestor a umožniť mu to.

– Pokiaľ mu do toho rodič zasahuje, oberá ho o budovanie tejto schopnosti, o budovanie nezávislosti a slobody. Vzťah dieťa – rodič nazývam z pohľadu dieťaťa vzťahom automatickým.

– Skutočnú schopnosť tvoriť hodnotové vzťahy si človek vytvára, až keď sa dokáže zdravo oslobodiť od vzťahov automatických a vynútených.

Ak nemáme v začiatkoch vybudované niečo naozaj vlastného, ako sú napr. spoločné záujmy a príjemné trávenie spoločného času, idylka zamilovanosti sa postupom času rozpadá. Chýba nám potom to podstatné – spoločná realita, kde môžeme prejaviť svoju vzájomnú lásku.

Človek to bežne nazve „láska sa vytratila“. Je to naozaj tak? Podľa mňa láska tam často nikdy ani nebola, len zamilovanosť.

Oddať sa vzťahu

Toto je presne čas, kedy by mala zamilovanosť nahradiť skutočná láska. Je tu len jeden zásadný problém, že lásku nemôžeme nájsť, nedá sa kúpiť, nedá sa ukradnúť, nedá sa vyprosiť, nedá sa vynútiť, jednoducho nedá sa získať iným spôsobom, než si ju v sebe vybudovať.

Lásku máme každý vo svojej prirodzenosti, len nie každý máme k nej vybudované adekvátne, priliehavé schopnosti prejavu vo svojej osobnosti. Aby sme lásku mohli prejaviť, poskytnúť a následne ju mať opätovanú, treba si jej prejavy dokázať umožniť v osobnosti.

Prejavy ako sú tolerancia, prejav blízkosti, otvorenosť, dôvernosť, rešpektovanie svojej a druhého individuality, vľúdnosť, láskavosť, odvaha, radosť, súcit, empatia, húževnatosť … a hlavne schopnosť tvoriť a rozširovať v sebe ušľachtilú škálu prejavu svojej prirodzenosti.

Ak sú obaja oddaní vzťahu a dokážu rozširovať svoju schopnosť prejavu prirodzenosti, ich vlastný príjemný prejav sa rozširuje a zväčšuje. Čím sa viac rozširuje individuálny príjemný prejav prirodzenosti jedincov, tým je zároveň väčší aj ich spoločný prienik prejavu prirodzeností.

Väčší prienik prejavu prirodzeností zaisťuje vyššiu mieru spoločnej harmónie. Následne máme väčšiu možnosť a schopnosť prejaviť ušľachtilým spôsobom lásku druhému. Inými slovami, ak na sebe nepracujem, nevytvárame si sebapoznania a správny prístup k sebe a k okoliu, nemôžem sa čudovať, že nemám zdravé, láskyplné vzťahy.

V príjemnej spoločnej klíme má zvyčajne každý skôr či neskôr tendenciu a záujem ju opätovať, vážiť si ju a chrániť ju.

Väčšinou každý čaká, kedy a ako mu bude láska prejavovaná. Toto je postoj bezmocného a závislého jedinca. Závislosť je ale pre druhého veľmi rýchlo nepríťažlivá.

Tu je dobré zdôrazniť, že to, čo vo vzťahu dostávame, je priamo alebo nepriamo odrazom toho, čo do vzťahu dávame. Ak dostávame intoleranciu, nepríjemnú odozvu, je dobré vedieť, že je to väčšinou vo svojej podstate odpoveď na naše správanie, prejavovanie sa a náš pocitový stav.

Ak chcem dostávať príjemné prejavy lásky, je rozumné sa za každých okolností učiť a prejavovať priaznivý pocitový stav a vytvárať príjemnú spoločnú klímu. V príjemnej spoločnej klíme má zvyčajne každý skôr či neskôr tendenciu a záujem ju opätovať, vážiť si ju a chrániť ju. A to už je ušľachtilý prejav lásky.

Na záver spomeniem niekoľko hlbokých a múdrych myšlienok o láske v jednoduchých vetách, ktoré sú pripisované čínskemu filozofovi Lao-c ‚:

• Povinnosť bez lásky robí človeka mrzutým.
• Zodpovednosť bez lásky robí človeka bezohľadným.
• Spravodlivosť bez lásky robí človeka tvrdým.
• Pravda bez lásky robí človeka kritickým.
• Výchova bez lásky robí človeka rozporuplným.
• Bystrosť bez lásky robí človeka prefíkaným.
• Láskavosť bez lásky robí človeka pokryteckým.
• Poriadok bez lásky robí človeka malicherným.
• Znalosť veci bez lásky robí človeka neústupným.
• Moc bez lásky robí človeka násilníckym.
• Česť bez lásky robí človeka pyšným.
• Vlastníctvo bez lásky robí človeka lakomým.
• Viera bez lásky robí človeka fanatickým.

Originál článku bol publikovaný na stránke www.psychologie.cz.

Komentáre

comments