Je dôležité, ako nás vníma okolie?

Z každej strany sa na nás valia dookola omieľané moderné poučky typu: „Nie je dôležité ako ťa vníma okolie, ale ako sa vnímaš ty. Si skvelý, keď tomu uveríš uvidia ťa tak aj iní“.

Je to skutočne tak?  Platí to? Platí to občas, alebo vôbec?

Mám celkom širokú skúsenosť s ľuďmi, ktorí si túto poučku zvolili, ako jednu zo základných životných právd a ortodoxne sa jej držia hlavne vtedy, keď si myslia, že im to vyhovuje. Nie, nespochybňujem to, len chcem zdôrazniť, že tak, ako všetko ostatné, aj táto skutočnosť, táto „pravda“ má svoje obmedzenia. Sama je istým spôsobom obmedzená a nevystihuje celú skutočnosť.

V čom tkvie jej obmedzenie?

To ako nás vníma okolie, nie je zanedbateľné, len treba pochopiť, akú hodnotu to  pre nás má.

Ak odraz okolia vnímame ako jediný zdroj sebaúcty, sebahodnotenia a sebareflexie, určite to nie je správne a rozumné.

Sebahodnota a sebaúcta by mala vychádzať zo skutočného vnútorného sebapoznania a nie z odrazu zvonku. Má vychádzať zo skutočného poznania svojho vnútorného sveta a ušľachtilého vyjadrenia našich vnútorných pocitových stavov.

Každé okolie a každý jedinec nám dáva odraz a spätnú väzbu výhradne podľa seba, čiže každý inú. To by potom znamenalo, že naša hodnota, je závislá len na okolí. Je naša hodnota života taká ako okolie?

Je to naozaj tak?

Okolie vníma hlavne naše prejavy, spôsoby správania a pocitovo-emocionálne vyžarovanie do okolia. Vníma prejav našich momentálnych osobnostných schopností prejaviť sa v danom okolí.

Naša pravdivosť-prejav podľa vnútorných pocitov je obyčajne okolím hodnotený lepšie,  ako pretvárka, keď sa prejavujeme inak ako cítime a skrývame svoje vnútorné prežívanie.

Ak sa pri svojom hľadaní v živote a neutešenom stave dostaneme do určitého okolia, alebo za mierny finančný obnos k nejakému „ poučkovému guruovi“, ktorý nás „podporí“ a nahovorí nám lacné sladučké frázy na našu výnimočnosť, za ktorú nemusím nič dať, ľahko sa môže stať, že v tejto fáze sa pre jednoduchosť a príjemnosť  „zakuklíme“ v poučkách svojej výnimočnosti.

Takýto človek začne  presviedčať seba a okolie o svojej výnimočnosti. Podľa mňa  je dobré si uvedomiť, že výnimočnosť  nie je potrebné deklarovať, ona by mala byť zjavná. Ak zjavná okoliu nie je, môže to byť aj  znakom, že nie je ani pre dané okolie ešte zaujímavá a preto nie je rozumné toto okolie práve vtedy s týmto zaťažovať a znásilňovať.

Vo svojej podstate, každý z nás je niečím jedinečný. Nesieme si v sebe potenciál ojedinelosti, potenciál výnimočnosti. Rovnako je  ale dobré  si uvedomiť, že potenciál nie je vlastnosť, nie je schopnosť a tým pádom to nie je ani výnimočnosť.

Potenciál sa stáva výnimočnosťou, ak je správne prejavovaný do okolia. Ale to je už schopnosť a nekôr vlastnosť, ktorú si v sebe tvoríme. Potenciál sme určitým spôsobom získali, ale prejav schopnosti výnimočnosti sa z neho učíme.

Ak si už myslíme, že sme v niečom výnimoční a okolie nám dáva opačnú spätnú väzbu, ktorú neakceptujeme, môže to byť nebezpečný precedens. Môžeme zablúdiť a zakukliť sa v sebaklame svojej výnimočnosti. V čom je to nebezpečné?

Je to slepá ulica vo vývoji a v rozvoji osobnosti.

Viera v sebaklam, že už nejakí sme, nás v skutočnosti oberá o možnosť zmeny, takým sa stať.

Predsa ak nejakí sme, nebudeme smerovať a vyvíjať úsilie k tomu takými byť, keď „už takí sme.“ Z tohto pramení nespočetne veľa sklamaní v živote. Sklamaní z reakcie okolia, ako je neúcta, urážanie, arogantnosť, neopätované city atď..

Žiaľ, takmer nikdy  to tak nie je. Pocity neúcty, arogantnosti, urážok a neopätovaných citov od okolia pramenia takmer bezvýhradne z našej slabej, alebo žiadnej  sebaúcty a slabého sebapoznania .

Ak sa nevidíme správne, nehnevajme sa na okolie, že si dovolí nás vnímať inak, ako my očakávame,  bez našich paradigiem a bez našich namýšľaní si.

Ak to,  ako nás vníma okolie, je len jeho subjektívny odraz, k čomu nám to je? Má to pre  nás význam a hodnotu?

Rozhodne áno.

Aby sme mohli žiť tak, ako chceme a túžime, nevyhnutne prídeme k záveru, že je nutné mať dobré a príjemné vzťahy. Vzťahy tvoríme svojou schopnosťou, alebo neschopnosťou nalaďovať sa na okolie.

Ak s niekým nemáme taký vzťah, aký by sme chceli, je to dôsledok našej nedostatočnej schopnosti ho prijať, naladiť sa na neho a zladiť sa sním.

Čiže ak chceme prežívať priaznivé harmonické vzťahy, potrebujeme sa vedieť zladiť a zosúladiť s daným okolím, s ktorým to chceme. Aj náš najbližší partner tvorí naše okolie.

Naladiť sa a zosúladiť, je inak povedané, druhého prijať a byť schopný mu prejaviť lásku, náklonnosť, podporu a rovnako byť schopný takéto prichádzajúce prejavy  správne prijať. Toto však stojí a padá na kvalite nášho sebahodnotenia a na správne vyhodnotenom odraze okolia, na správne vyhodnotenej skutočnosti, čo si o nás okolie myslí, ako nás vníma a ako sa k nám prejavuje.

Ak si druhý a okolie o nás myslí iné ako si prajeme, je rozumné namiesto vzdoru, urazenia sa, odmietnutia, rezervovanosti, vyhrážok, kritiky a iných „chutných“ a tupých prejavov nesúhlasu,  sa zamyslieť, čo je dôvodom, že takto na toto okolie pôsobíme.

Zhrnutie na záver:

1. Odraz, hodnotenie a spätná väzba okolia má slúžiť pre nás ako vodítko na naladenie sa a zosúladenie sa s okolím.

Čo v tom prípade, ak nám práve toto zosúladenie je nepríjemné? Znamená to prakticky len to, že náš naladiteľný prejav na toto okolie je zatiaľ mimo rozsah našich schopností. Avšak rovnako je dobré vedieť, že takýto typ okolia nie je ojedinelý a ak sa dostanem znova do takto podobného okolia, moje prežívanie bude podobné. Otázka potom znie, chcem si rozšíriť svoju schopnosť zosúladenia sa s takýmto okolím, alebo nie? Zosúladením nemyslím úplnú zhodu, bezvýhradný súhlas,  ale skôr akceptáciu a schopnosť prijatia iného ako sme my. Veď na koniec každý je iný ako my a každý je inak iný.

2. Odraz, hodnotenie a spätná väzba okolia nemá byť smerodajná pri tvorení si svojej sebaúcty a svojho sebapoznania. Je to len pomôcka, akými schopnosťami svojho prejavu do súčasného okolia pôsobím, akými schopnosťami naladenia sa, momentálne disponujem a spätná väzba okolia mi je odpoveďou.

Skutočné sebahodnotenie a sebareflexia pramení zo zdravého sebapoznania. Zdravé sebapoznanie je naše a nie len subjektívny pohľad okolia. Okolie nám odráža hlavne náš prejav a nie nás v našej celistvosti a prirodzenosti.

Reálne sebapoznanie sa dosahuje schopnosťou nadhľadu nad svojou osobnosťou, ktorú dokážeme postupne vnímať svojim vnútorným zrakom.

Potom sme schopní vidieť ako svoje slabé, tak aj svoje silné stránky. Slabé stránky k tomu, aby sme ich posilňovali a zveľaďovali,  silné k tomu, aby sme ich vedeli použiť na podporu seba a okolia.

Komentáre

comments