Kompromis, ktorý ničí

Stáva sa vám, že robíte, hovoríte alebo konáte inak ako to cítite? Veríte, že kompromisom v rôznych situáciách vo svojom živote dosiahnete schodnú cestu riešenia?

Je to naozaj tak? Ak nie, tak čo je to čo je účinnejšie, rozumnejšie a prijateľnejšie ako kompromis, a dosiahneme tým zámer pri dodržaní  príjemnej spoločnej klímy a atmosféry?

Kompromis je vo všeobecnosti zištné ustupovanie zo svojich zámerov a očakávaní v záujme uchovania aspoň časti mojich zámerov, snov a očakávaní. Kompromis je v skutočnosti len ústupkom voči SVOJIM očakávaniam a nie ústretovosť pre druhú stranu, ako sa neraz domnievame. Druhá strana to väčšinou nevníma ako ústretovosť, skôr ako splnenie svojich zámerov. Kompromis obyčajne nevedie k požadovanému zámeru, len ho kúskuje, obmedzuje a nakoniec znefunkčňuje.

Čo je teda účinnejšie, rozumnejšie a prijateľnejšie ako kompromis? Ako dosiahneme zámer pri dodržaní  príjemnej spoločnej klímy a atmosféry?

Tam, kde kompromis naozaj nemá žiadne múdre opodstatnenie, je náš prejav, naša komunikácia. Ak sa obmedzujeme a deformujeme náš prejav či už verbálny, alebo iný v nesúlade s tým čo si myslíme. Zasievame príčiny pre iné dôsledky a tvoríme iné okolnosti ako chceme. To samozrejme nezmenná, že náš prejav nemá byť za každých okolností vľúdny, príjemný a ušľachtilo naladený na okolie. Len je dôležité, aby bol náš vlastný a nie deformovaný kompromisom.

Spojenie „myšlienka – slovo – čin“ by mali ísť za každých okolností vo vzájomnom súlade – bez KOMPROMISU

Ak táto podmienka nie je splnená, tvoríme iné okolnosti ako chceme a nutne musíme dostávať inú spätnú väzbu od okolia akú požadujeme, akú očakávame a po akej túžime. Ak chceme v živote tvoriť naše sny a ciele dlhodobo, zosúladené spojenie „myšlienka – slovo – čin“ je nevyhnutnosťou.

Čo býva príčinou, že hovoríme iné ako si myslíme? Prečo tvoríme kompromis vo svojom prejave?

Často máme obavu sa prejaviť otvorene pred okolím, lebo sa bojíme následkov za náš prejav. Máme strach, že budeme nepochopení, odmietnutí, že budeme zosmiešnení za náš názor, postoj alebo požiadavku.

Potom to obyčajne zabalíme do „krabice„ kompromisu, aby sme sa necítili tak zle. Predsa schopnosť kompromisu je dobrá vlastnosť a takto sami pred sebou schováme našu slabšiu schopnosť primeraného a priliehavého nášho vlastného prejavu.

Iný typ kompromisu je, keď sa zúčastnené strany dohodnú, že ty budeš robiť to a ja iné, ako napríklad: „Ty sa budeš starať o domácnosť a ja budem zarábať“. To nie je kompromis, ale deľba práce.

Ten, kto eliminuje problémy kompromisom, odsúva riešenie na neskôr

Neskôr však problém narastá a riešenia sa stávajú ťažšie a bolestivejšie. Potvrdzujú to aj moje skúsenosti z praxe.

Jeden z partnerov napríklad nie je spokojný, ako sa vyvíja ich vzťah. Nevie čo je skutočnou príčinou, lebo ho to nikto neučil. Nerástol v príkladnom prostredí, nevidel najsprávnejšie vzory prejavu vo vzťahu, prejavu lásky a podpory. Vytvoril si svoje kompromisné prístupy k okoliu, tak aj k svojmu partnerovi. V skutočnosti to znamená, že nepomenuje, prípadne nehľadá ozajstné príčiny nesúladu v sebe a vo vzťahu, ale hľadá príčiny vonku. A vonku je najbližšie partner. Začne mu vyčítať maličkosti, čím zhoršuje vzájomné prežívanie a následne sa toto zhoršené prežívanie stáva stále bežnejšie a ukladá sa do ich spomienok.

Napätie sa vyhrotí tak, že už nie sú schopní komunikovať a príjemne spoločne tráviť čas. Kde vznikol zárodok tohto stavu? V kompromise prejavu zúčastnených. Tak dlho ustupujú a neprejavujú svoje skutočné myšlienky a pocity až sa z toho narastie veľká prekážka, veľký problém v spolunažívaní.

Rovnako to platí aj v pracovných a ostatných vzťahoch.

Môžeme povedať že kompromis, je určitý druh prejavu slabosti pri riešení problému. Potom čo tvorí opak, silu pri riešení problému?

Je to schopnosť naladenia sa a pochopenia štruktúry problému, pochopenia funkčnosti a nefunkčnosti javu o ktorý usilujem. Je to istý druh naladenej konfrontácie s okolnosťou s ktorou sa potýkam.

Ak sa naladím na druhého, viem mu podporne umožniť sa prejaviť. Prejaviť bez kompromisov svoje myšlienky a pocity.

Ak to dosiahneme, vieme zaujímať vzájomne podporné stanoviská k sebe. Ale ak nerozumieme sebe, ani svojmu smerovaniu, nie sme schopní podporovať seba a už vôbec nie druhého. Preto správna cesta životom vedie cez správne poznávanie sa, a cez sebapoznávanie a následné pochopenie okolia.

Napadá vám otázka, prečo práve vy máte byť prvým, ktorý by mal podporovať toho druhého? Niekto začať musí, a môže len ten, kto je práve v tej chvíli a v tej situácii zorientovanejší. Zorientovanejší má v ruke kľúč k naladeniu sa a k ústretovosti… Potom je rozumné uvažovať, prečo neodomyká ten, kto je zatiaľ bez kľúča?

Kompromis sme nútení použiť len v tom prípade, ak nie sme schopní, ochotní, alebo rozhodnutí otvorene a na rovinu prejaviť to, o čo nám v skutočnosti ide. Je to spôsob na dosahovanie krátkodobých cieľov, kde sa opomínajú skutočné dôsledky v budúcnosti. Ako napr. v politike, v ekonomike, na jedno volebné obdobie…

Každý kompromis nesie so sebou nespočetne veľa premenných do budúcnosti, čo spôsobuje veľa rôznych nepredvídateľných dôsledkov.

Dobrá rada na záver:

Ak nemusíte neprejavujte kompromis – svoju slabosť, ale vždy ak ste schopní prejavte svoju silu- naladenie sa na okolie a prejavenie samého seba. Samozrejme mám na mysli prejavenie sily priliehavej, podpornej a príjemnej.

Komentáre

comments