Prečo sa mi ešte stále nedarí?

Takmer každý z nás prešiel rôznymi technikami a zaručenými návodmi ako si zlepšiť životné okolnosti, vzťahy, alebo finančnú situáciu. A predsa si často uvedomíme, že nežijeme tak ako chceme. Tak kde je chyba? Je to v návodoch? Veď životné príbehy tých, ktorý nám tieto návody poskytujú, často svedčia o opaku. Im fungovali. Tak prečo nefungujú vždy a prečo nefungujú často práve nám? „Kde je pes zakopaný?“

To, čo nám už k týmto zázračným návodom, poučkám a technikám nikto nehovorí, je že tieto návody nie sú naše. Tí, ktorí mám ich hoci často aj v dobrej viere predkladajú, si neuvedomujú, že sú to ich špecifické postupy. Im fungujú preto, lebo si ich sami našli. Zušľachťovali a vyšľachtili ich vo svojom úsilí až do tej miery, že boli nimi schopní transformovať vo svojom živote to, čo potrebovali. Ale to je ich cesta, ich návody a výsledok ich správneho úsilia.

Tu je dobré uvedomiť si, že každý z nás je jedinečný. Tým myslím absolútne jedinečný v tomto univerze, neopakovateľný a nekopírovateľný. Preto aj vývoj, rozvoj a ušľachtilosť našej osobnosti sú silne individuálne.

Neexistujú zdravé skratky ako odkopírovať niekoho postup, alebo cestu a stať sa slávny, bohatý a šťastný. To, čo fungovalo druhému, fungovalo konkrétne jemu, za jeho vtedajších okolností. Z takejto skratky vzniká vždy len lacná napodobenina.

Aby takéto postupy fungovali aj nám, je potrebné ich prispôsobiť našej individualite, našej úrovni vývoja a našim okolnostiam. Samozrejme každého, kto je od nás na svojej ceste ktorou ideme ďalej, vyššie, je lepší, profesionálnejší, schopnejší, šikovnejší – je rozumné ho vnímať ako inšpiráciu a vzor. Zároveň je však dobré pamätať aj na to, že vzor všeobecne slúži ako predloha a nie ako podklad na lacnú kópiu. Je to predloha pre inšpiráciu k budovaniu našej jedinečnosti.

Už ste našli prednosti vo svojej jedinečnosti?

Myslím tým jedinečnosť, ktorú keď prejavujeme, cítime sa ako ryba vo vode. Jedinečnosť, ktorú ak prejavujeme, cítime na napĺňaní a vieme sa harmonicky naladiť na seba a na svoje okolie.

Skutočné „peklo v živote” je, keď človek nedokáže PRIJAŤ SAMÉHO SEBA takého, aký v skutočnosti je. Táto skutočnosť býva často  nepríjemná a na prvý pohľad bezvýchodisková aj preto, lebo to na sebe ťažko spoznáme.

Vonkajším znakom tejto skutočnosti je často prejav, že sa hneváme na okolie. Sprievodným príznakom tiež býva pocit z bezvýchodiskovej situácie, kde veľmi ľahko skĺzneme k dojmu, že sme nútený viniť, posudzovať a odmietať okolie za tento náš neutešený stav.  Niekto v tomto stave prežíva celý život a vytvorí si neuveriteľne „dokonalé“, „logické“ a „racionálne“ vysvetlenie toho, čo a kto mu z vonka tento pocitový stav bezmocnosti spôsobuje.

Ak seba nedokážeme prijímať  akého aký sme, podsúvame okoliu v súvislosti s nami výrazy ako zrada, ohováranie, nespoľahlivosť iných, nemáš ma rád atď..

Ak neprijímame samých seba takých ako sme, vytvorili sme si vlastne sami patovú situáciu. Nemôžeme sa tak stať, meniť na takých, akými chceme byť a žiť tak ako chceme. Oberáme sa o možnosť tvoriť okolnosti, aby k nám okolie pristupovalo tak, ako chceme a ako po tom túžime.

Je to hlavne neochota a strach sa uvidieť skutočne pravdivo. Potom pre „pokoj duše“ si o sebe – v osobnosti vytvoríme pre nás prijateľný iluzórny obraz.

Ako sa hovorí, stokrát opakovaná lož sa stáva „pravdou“. Lenže ak si myslíme, že už sme takí, ako si predstavujeme, oberáme sa o možnosť takými sa stať. Okolie s nami túto lacnú hru obyčajne nehrá, lebo k nemu vysielame naše reálne prejavy, naše reálne postoje a naše skutočné správanie, na ktoré dostávame spätnú väzbu a reálne odpovede. Že sa nám nepáčia? To je možné, ale tým dávame zároveň nevedome najavo, že sa nám nepáči hlavne to, čo prejavujeme my voči nim. V podstate prejavujeme len to, aký vieme v skutočnosti zatiaľ v danej situácii byť.

Tak potom koho meniť? Druhého? Okolie? Alebo konečne nastal čas pozrieť sa na seba? Meniť sa sám tak, aby som sa cítil tak ako chcem a žil okolnosti s inými také aké chcem?

To čo neprijímame, tomu vzdorujeme. A tým, že niečomu vzdorujeme, vzdávame sa tak sami možnosti to uchopiť, meniť a zušľachťovať.

Prvý skutočný reálny pohľad do svojho sebareflexného zrkadla na seba môže byť síce aj veľmi nepríjemný, lebo je to neobvyklé a je to zo začiatku silné vystúpenie zo svojich návykov a zvyklostí, zo známej zóny komfortu. Ale  toto je  len krátke a počiatočné prežitie. Ten, kto je ochotný túto prvú fázu sebapoznania prekonať, tak ho čaká nová dimenzia v živote. Život na ceste k naplnenosti  toho, po čom túži, život k moci nad sebou a život smerujúci k schopnostiam tvoriť si priaznivé životné okolnosti.

Ako spoznám, že sa začínam prijímať taký aký som?

• Prestáva mi vadiť, že o mne hovoria iní, prestáva mi vadiť, že iní hovoria aj o mojich slabostiach
• Viem hovoriť s inými aj úplne cudzími ľuďmi o svojich slabostiach a nemám pri tom nepríjemné pocity
• Dokážem sa pozrieť na seba s odstupom, z diaľky a viem si urobiť ľahko srandu zo seba aj zo svojich slabostí so zábavou

…lebo viem, že všetko je len momentálny a dočasný stav mojej osobnosti a mojich okolností. To, aký bude budúci stav mojich schopností, zručností, postojov a okolností, záleží na mne. Od toho, aké postoje zaujímam a aké príčiny v sebe a vo svojich okolnostiach  spúšťam.

Základným nutným postojom na zmenu v našom živote je postoj prijatia samého seba. Ak sa dokážem prijímať taký aký som, môžem opustiť kŕčovitý postoj a snahu držať pred okolím naučený iluzórny obraz o sebe. Ak to dokážem, oslobodím svoju životnú silu a svoju pozornosť, aby som ju mohol použiť na tvorbu toho, čo chcem a nie toho, čo z nejakých dôvodov len musím.

Komentáre

comments