Môžu byť skúsenosti smrteľné? (PMS)

Je bežne zažitý názor, že skúsenosti sú v živote veľmi dôležité. Je to naozaj tak? Ak dôležité tak prečo?

Na základe nich si tvoríme svoju osobnosť v tomto živote. Sú to vlastne spomienky, spomienkové rozhranie tohto života, ktoré priamo ovplyvňuje a tvorí naše prejavy, správanie a život.

Vieme, že osobnosť má každý. Rovnako vieme, že aj skúsenosti v živote má každý a predsa každý z nás žije v iných okolnostiach, iný a inak šťastný svoj životný príbeh a iný osud.

V čom to je? Často používame  otrepanú frázu, všeobecné klišé, že on má iné skúsenosti ako ja, preto žije v iných okolnostiach. Obyčajne v lepších. …A že keby si zažil to, čo ja  … bla bla bla… Naozaj? Poznám veľa osudov, kde ľudia prešli ťažkými životnými skúškami, o ktorých sa bežnému človeku ani nesníva a predsa sú šťastní, láskyplní a ich život môže byť pre mnohých z nás príkladom. Spomienky, čiže programové rozhranie osobnosti determinuje a tvorí náš prejav a následne náš prejav tvorí naše okolie a vzťahy tvoria naše okolnosti, náš osud.

Počas mojej kariéry som robil nespočetne veľa pracovných pohovorov. Ak sa niekto prezentoval svojimi skúsenosťami, začal som byť ostražitý a pozorný.

V prevažnej väčšine platí, že ak sme nútení prezentovať sa a opierať svoju hodnotu o skúsenosti, je to prejav neistoty a nedôvery v seba. 

Skúsenosti sú spomienky a preto sa volajú aj skúsenosti, lebo vznikli skúšaním, pokusom v nejakom čase nášho vývoja, na základe nejakých okolností, ktoré sa už ale nikdy, opakujem nikdy v našom živote opakovať nebudú.

Ak sa nad týmto správne zamyslíme, potom sa pýtam, ak vznikli v nejakom čase za nejakých podmienok, tak akú hodnotu majú pre mňa v súčasnosti? Nuž len takú….Ak ich implementujeme, použijeme v súčasnosti, vytvárame rovnaké príčiny do budúcnosti, na základe ktorých sme si vytvorili súčasnosť. Vytvárame cyklicky sa opakujúce situácie.

Každý túži v živote po dobrom pocite a naplnení bytia

Život sa v podstate nachádza v dvoch fázach – buď rastie, alebo zomiera. Život v zásade môže rásť, len ak je správne vedomý si seba a láskyplný. To znamená, že jeho reprezentant, čiže my, je tvorivý, odvážny, radostný, súcitný a toto všetko dokáže prejavovať v húževnatosti kontinuálne.

Ale o čom nám hovoria bežné skúsenosti? O opatrnosti,  na podklade strachu z čoho sa veľmi ľahko vyvinie nezdravá opatrnosť a nezdravá bojazlivosť.

„Ak sa stane toto, urobím toto…Toto už robiť nebudem…. takýmto ľuďom sa  vždy vyhnem….. tadiaľto už chodiť nikdy nebudem…toto už neskúsim…..budem vyhľadávať len toto a toto, čo mi prinesie pocity blaženosti….už nebudem riskovať….keď sa niekto prejaví takto, myslí toto….ak  niekto vyzerá, prejavuje sa takto….je priateľ….ak niekto sa prejavuje…inak, obyčajne tak ako to nezvládam…je ne-priateľ……a môj favorit absolútnej zadubenosti: v láske som sa sklamal(a)….už budem v láske opatrný(á)… Neverím na lásku“…akoby  to vesmíru nebolo jedno…:-)

Takého a podobné skúsenosti nás uzatvárajú do našej zóny komfortu v živote, ale podľa mňa priliehavejší názov je zóna otupenosti, až zóna tuposti . Uzavretý v zóne komfortu, uzatvárame sa  a predurčujeme svoj život do fázy zomierania. Z tejto fázy pramení všetko možné, len nie pocit lásky a naplnenosti bytia v živote.

Ak sa riadime výhradne skúsenosťami, tak je to jeden z najväčších sebaklamov v živote, lebo skúsenosti riadia nás a nie my sa riadime, až do chvíle kým to neuvidíme a nezačneme meniť…

Toto je mentálny život otroka, ale nie život v slobode. Ak nás riadia skúsenosti, žijeme stále v menšej zóne komfortu, náš život sa stále viac a viac ohraničuje, pole pôsobnosti sa zmenšuje a my prežívame cyklicky podobné, alebo dokonca rovnaké okolnosti. Prečo? Ako by sme mohli zažívať niečo nové, keď skúsenosť, príčina minulosti, ktorá vytvorila súčasnosť, nám predurčuje  konanie a prejav v súčasnosti taký istý? Možno nie celkom rovnaké, lebo časom sa skúsenosti násobia a násobí aj naša obmedzenosť.

Inými slovami v súčasnosti takto tvoríme rovnakú, alebo obmedzenejšiu budúcnosť, v ktorej sme  dnes…rovnaké vzťahy, rovnako nudná práca, rovnaké problémy, rovnako ťažké pocity, rovnaké zdravotné problémy……a stále dookola kým niečo nezmeníme…Ale ako môžeme zmeniť, keď sa držíme podľa nás toho hodnotného, skúseností minulosti? Skúsenosti sú aj dôvodom, prečo sú deti šťastné a dospelí ustaraní, lebo dospelí majú veľa obmedzujúcich nespracovaných a neusporiadaných skúseností.

Každá skúsenosť je len minulosť a nič iné

Na oko rovnako riešená, podobná situácia môže mať úplne iný základ a príčinu. Napr. v dvoch rôznych situáciách, ktoré zhodnotíme nesprávne ako rovnaké, len preto lebo si všímame iba podobné a nie to čo je v tom iné a nové. Potom sa nám môže stať, že použijeme rovnaký meter, rovnaký prejav, napr. namiesto konfrontácie, odídeme zo situácie, lebo skúsenosti nás takto navigujú. Ale základ v čom sa nachádzame je úplne iný. Napr. v situácii prvej odchod bol prejavom sily, a navonok v podobnej situácii odchod môže byť  únikom a prejavom strachu a slabosti, aj keď to vyzerá rovnako.

Sú skúsenosti naozaj také zlé?

Toto je otázka typu, je oheň dobrý  alebo zlý? Skúsenosti sami o sebe sú súčasťou, časťou nástroja  k prejavu. Je to ako časť nástroja, napr. násada na sekeru. Tiež by vás asi nenapadlo použiť drevenú násadu sekery na rúbanie dreva. Žiaľ bežne používame tupé, zle vyskladané a zle uložené skúsenosti ako hotový nástroj na prejav, ako svoju osobnosť.

Toto je dôvod prečo nepoužívam, nezakladám si a neriadim sa holými  skúsenosťami, ale zakladám si ich pomocou premýšľania do súvislostí pochopenej mozaiky života. Vynechávam zo slovníka slová ako nedá sa, to nie je možné…. Tieto slová a tento postoj nepoužívam hlavne z  dôvodu, lebo sú to prejavy zlých skúseností, ktoré človeka ovládajú. Vždy keď okolie je presvedčené, že sa niečo nedá, nakoniec príde niekto, kto nedisponuje takouto „hlúpou“ skúsenosťou, nevie že sa to nedá a urobí to…

Skúsenosti majú byť len parciálne malé zlomky nášho spomienkového sveta osobnosti, ktoré správnym myslením a následným pochopením vyskladáme do súvislostí, do ušľachtilého nástroja nášho prejavu.

Prečo to takto robíme a ako to vzniká? Prenáša sa to celé generácie. Od ranného detstva sme konfrontovaní so strachom a pomocou strachu nás rodičia a neskôr spoločnosť ovláda. Pomocou strachu si zapisujeme väčšinu skúseností. Systematicky rastieme  v domnení a s pocitom, že robiť chyby je niečo zlé. Škola, hlavný nástroj vzdelávacieho systému, ale aj rôzne duchovné smerovanie spoločnosti, vytvárajú dojem, že pochybiť je trestuhodné. Kto robí chyby, je ťažko použiteľný ako slúžiaci. Všimnite si, zatiaľ tu nepadlo ani slovo o myslení. Nikto nás neučí takým elementárnym pravdám, ako napr. to,  aby sme boli v nejakej oblasti dobrí, musíme sa to učiť. Učenie sa zvrhlo na memorizovanie cudzích skúseností, ktoré sa často nejakou skupinou opuncujú, napr. ako vedecké.

Skutočné učenie je vo svojej podstate tvorba. Tvorba je konanie, ktoré je nevyhnutne spojené s chybami na začiatku a zušľachťuje sa a harmonizuje ich korekciou, až sa dosiahne excelentný výsledok.

Ale čo nás učí škola a spoločnosť?  Učí nás tupo memorizovať a trestá za chyby zlým ohodnotením, nepridelením vysvedčenia, titulu až vylúčením.  Práve toto prostredie má dominantný vplyv na zápis skúseností.

Vytvára všeobecný dojem, že bez vzdelania a titulu si neakceptovateľný. Ale ak na toto človek naletí, čo je úplne bežné, stáva sa otrokom strachu a svojich skúseností. Na skutočné učenie zabudne, lebo má panický strach z chýb a uzatvára sa do svojej malej zóny komfortu, kde pomaly, alebo rýchlo dožíva svoj život plný skúseností.

Čím je starší, tým skúsenosti sú objemnejšie a steny zóny komfortu hrubšie, hlavne smerom dovnútra. Nazýva sa to obmedzenosť.

Ako z tohto von?

Ako nebyť otrokom zlých skúseností? Mám moc ovplyvniť zápis mojich skúseností?

Určite áno, môžeme to zhrnúť do týchto pár bodov:

1. Všetko čo zažívam prijímam

Všetko čo zažívam,  PRIJÍMAM, to znamená označujem slovíčkom  ÁNO. Toto je asi najdôležitejšia časť pri zápise spomienok, skúseností. Znamená, že všetko čo zažívam prijímam s láskou, lebo je to nevyhnutná súčasť môjho života, prijímam seba, svoj život, svoj osud, svoj vesmír. Ak by to bolo inak, nezažíval by som to. Ak niečo neprijmem tak ako to je, nemám nad tým moc, nemám možnosť s tým nič urobiť, ale na oplátku to má moc nado mnou . Všetko neprijaté je prejavom strachu a nezvládania, ale zároveň sa človek odsudzuje tým do pozície bezmocnosti k tomu. Prijať počiatočný stav je na zmenu  prvá nutná nepostačujúca podmienka. Najvýznamnejšie na tom je, keď prijímam, som v stave zapisovať spomienky v láske a keď odmietam rovnako zapisujem, ale pomocou strachu. Spomienky zapísané pomocou strachu vytvárajú mentálne bloky, kde vzniká napätie a stav nepriaznivý k životu. Spomienky, skúsenosti pomocou strachu majú nad nami moc a hocijaký blb, čo túto jednoduchú súvislosť vie,  nás môže ľahko ovládať. A to len preto, že neprijímame to v čom sa nachádzame a čo k nám prichádza.

2. Prijímam všetky doterajšie zážitky a skúsenosti 

Rovnako všetky už skôr uložené spomienky označím slovíčkom ÁNO a prijatím. Zbytočne sa v nich nevŕtam, aby sa neprehlbovali a nezväčšovali svoj vplyv. Sú dané a nemenné, jednoducho ich so zmierením prijmem, lebo vznikli za situácie, keď som robil najlepšie ako som vedel, ak by som vedel lepšie, uložil by som ich lepšie. Aj z dôvodu, že som ich uložil najlepšie ako som vedel, obalím ich pocitom lásky, tak ako len dokážem. A robím za nimi HRUBÚ ČIARU. Nech sú akékoľvek, po skutočnom prijatí sa stávajú   mojou harmonickou súčasťou a viac nemám potrebu sa k nim vracať. Žijem tu a teraz, tvorím si život tu a teraz.

3.Všetko čo zažívam je dané mojou schopnosťou vnímania a hodnotenia

Ak zažívam niečo nie dobré, nepríjemné, hoci aj desivé, je dôležité vedieť, že všetko je tak ako má byť, len moje prežívanie nie je v poriadku. Prečo nie je v poriadku? Lebo sa cítim zle, to znamená niečo práve zle vnímam. Čo to je? Toto je veľmi zásadná otázka a odpoveď na ňu nám zabezpečí správne pocity pri zápise spomienky. Správna odpoveď nám dovolí   byť a vnímať v láske.

4. V každej situácii si všímam čo je INÉ a NOVÉ

Ak prežívam situáciu, ktorá je podobná ako som už zažil, je dôležité sa zastaviť a zhodnotiť ako som to riešil minule. Toto zhodnotenie je veľmi dôležité, lebo ma priviedlo sem kde som, to tejto situácie znova. A keď to potrebujem riešiť znova, predsa nie som tak blbý(á) aby som to riešil rovnako nevhodne. Preto je dôležité si vždy všímať to čo je v tej situácii INÉ a nie to čo je rovnaké. Ak si všímame INÉ a NOVÉ, rastieme, duchovne sa vyvíjame, skladáme si pochopenie, začíname sa orientovať, začíname mať moc nad sebou.

5. Spomiemky zapisujem v stave lásky a nikdy nie v strachu

Učím sa v každej situácii si zachovať pokojnú myseľ. Ak sa dostanem na chvíľu do strachu, uvedomím si, že strachom nie som ja, ale ja som ten čo to zažíva . Prijímam to so všetkým a vrátim sa do pocitu lásky k sebe a cez seba k láske k  okoliu.

6. Nakoniec všetky skúsenosti uložené a zapísané spájam do pochopenia

Vyvíjam úsilie na spájanie súvislostí odpozorovaných, prežitých a uložených skúseností. Učím sa a tvorím si schopnosť nazerať na všetko indiferentne , nezainteresovane z vonku, aby ma prežitá skúsenosť neovplyvňovala v úsudku. Tiež rád využívam pohľad niekoho nezainteresovaného na skúmanej skutočnosti, aby mi dal nezávislú spätnú väzbu. Ak dokážem prijímať otvorene spätnú väzbu, je to veľmi dobrá pomôcka k sebareflexii.

A tento prístup, tento etalón, si silno zapíšem do spomienok, alebo užitočných skúseností, ak chcete… a opakujem ho, kým sa nezautomatizuje. Že na začiatku vzniknú chyby? Samozrejme, nevyhnutne 🙂 a to je cesta….

Komentáre

comments