role-model-to-kids-1

Náš prejav, jeho hodnota, príjemnosť a prijateľnosť je daná kvalitou našej osobnosti. Osobnosť je to, čo nás charakterizuje v tomto živote, čo patrí tomuto  telu a čo tvorí náš nástroj na prejav.

V osobnosti máme uložené návody, programy a protokoly vo forme spomienok. Aké kvalitné a ako kvalitne poskladané a pochopené návody máme uložené, tak kvalitne, príjemne a ušľachtilo sa vieme prejavovať.

Keď sa na osobnosť pozrieme zvonku, môžeme na nej rozlíšiť tri základné role prejavu:

  • Rola hravého dieťaťa, ktorá v sebe nesie radosť, veselosť, zábavu, ľahkosť, bezstarostnosť, voľnosť, zvedavosť, určitú dávku naivity, humor, smiech, vyžadujúca alebo počítajúca so starostlivosťou o neho…
  • Rola dospelého, vyrovnaného mysliaceho jedinca, vedomého seba, ktorá nesie v sebe poznanie, pochopenie, súcit, empatiu, schopnosť prejaviť lásku, mysliaci princíp, zrelosť, rešpekt iného, zodpovednosť, rozhodnosť, schopnosť poradiť, usmerniť, schopnosť pomôcť…
  • Rola rodiča, ktorá nesie v sebe nariaďovanie, ustarostenosť a prehnanú starostlivosť o druhého, obmedzovanie druhého, deformáciu, rozkazy, zákazy, príkazy, strach o druhého, posudzovanie a kritizovanie druhého, porovnávanie druhého s našimi predstavami o ňom a iné „chutné“ protokoly, domnienka múdrosti a nadradenosti nad druhým, nárok na vlastnenie druhého ….

Keď sa na tieto role pozrieme z nadhľadu a zamyslíme sa nad nimi, zisťujeme prekvapivú skutočnosť.

Rola rodiča je tou najtemnejšou stránkou našej osobnosti.

Teraz nemyslím na povinnosti alebo biologickú súvislosť, teraz myslím rolu ako takú, ako časť osobnosti, ktorá obsahuje programy, spomienky a protokoly prejavu, ktoré sa pripisujú rodičom.

Prečo najtemnejšia? Lebo nesie všetky návody a protokoly, ktoré sú nám škodlivé  a bez ktorých sme oveľa vyrovnanejší, šťastnejší, ako my tak aj naše okolie a deti obzvlášť. Verte či nie, ale bez role rodiča vieme žiť oveľa vyrovnanejší a šťastnejší život.

Osobnostná časť „rola rodiča“ je neprimeraná  a nevhodná  pri prístupe k deťom a rovnako tak aj pri prístupe a interakcii v akomkoľvek vzťahu.

Veď všetko vyrovnané a harmonické čo sme schopní prejaviť do okolia a deťom nepramení z role rodiča, ale z role dospelého, mysliaceho a vedomého jedinca.

Môžeme povedať, že vyrovnaná ľudská osobnosť je rovnováha medzi rolou dospelého, vyrovnaného, chápajúceho jedinca a rolou hravého dieťaťa mierne prevážená do role dospelého.

 Je to preto, aby v rozhodujúcich chvíľach v živote bol človek schopný dávať zodpovedné rozhodnutia.

Považujem to  ako analógiu harmónie ľudského organizmu, kde je tiež potrebná vyrovnanosť medzi kyselinami a zásadami, mierne prevážená do zásaditého prostredia.

Tu mi napadá jedna výstižná múdrosť starých Indiánov: „Dieťa je hosť v tvojom dome, nakŕm ho, pouč ho a prepusť ho.“

Toto je veľmi výstižné a hlboké. Hovorí o skutočnosti, že dieťa nikdy nepatrí nám, je len hosťom, ktorému sme poskytli genetický materiál, alebo sme sa len rozhodli ho viesť raným obdobím budovania jeho osobnosti. Dieťa je samostatný jedinec. Kým je bezbranné, je našou úlohou dospelého jedinca ho chrániť pred reálnym nebezpečenstvom, nie však pred ilúziou vyfabulovaného  nebezpečenstva.

Našou najhlavnejšou úlohou je objaviť jeho skutočnú prirodzenosť, podporiť  a usmerniť ho v nej.

V žiadnom prípade by sme nemali pri ňom prejavovať rolu frustrovaného rodiča, ktorý sa ho snaží deformovať do svojich nenaplnených ambícií a túžob.

Ďalšou našou nemenej dôležitou  úlohou je pomôcť mu vytvoriť užitočné návyky osobnosti, ako je hygiena, starostlivosť o telesnú a duševnú stránku, úsilie, vytrvalosť, návyk na poznávanie nového, návyk a odolnosť na zmeny, zdravo pozitívny prístup, prejav otvorenosti, úprimnosti,  blízkosti, lásky a orientáciu v hodnotách…

Pri vedení dieťaťa je podľa mňa oveľa dôležitejšie to, čo v jeho prítomnosti robíme, ako sa prejavujeme, aké postoje k životným situáciám zaujímame, ako to, čo mu hovoríme.

Pre dieťa ten čo je s ním, tvorí pre neho bezprostredné okolie a  tvorí mu vzory, ktoré dieťa vedome aj podvedome zapisuje do svojej osobnosti. Z tohto dôvodu považujem za oveľa dôležitejšie byť vždy dospelým, vedomým jedincom vedľa dieťaťa, ako byť zamrznutý v roli rodiča.

Vedenie dieťaťa by som rozdelil na dve striedajúce sa fázy:

  • Idem pred ním, vediem ho a ukazujem mu cestu“… tu mu pomáham vytvárať užitočné základné návyky.
  • Dieťaťu dovolím, aby ma viedlo, „ide predo mnou“, prejavuje seba“…. tu pozorujem jeho prirodzenosť a v príhodnej chvíli mu podám zozadu radu na vylepšenie (ak je na to situácia vhodná), že ak bude robiť tieto a tieto činy, zasieva príčinu na tieto a tieto následky, ale rozhodnutie je dobré nechať na neho. Ak nepočúva, obyčajne potrebuje túto skúsenosť zažiť.

Tieto dve fázy sa nestriedajú cyklicky a pravidelne, ale podľa situácií a potreby. Zo začiatku v ranom detstve bude zrejme prevažovať fáza 1, potom sa to vyrovná a neskôr bude prevažovať fáza 2, až neskôr fáza 1 stratí opodstatnenie.

Čo môže významne tento prístup degradovať, kaziť až znemožniť je tzv. dvojkoľajná výchova, keď každý z rodičov vedie dieťa v tom istom čase protichodnými usmerneniami. Považujem za veľmi dôležité, aby príklady a vedenie v dôležitých návykoch bolo medzi rodičmi a starými rodičmi dohodnuté. Dieťa si vytvára nové zápisy osobnosti, čo je zmena aj na bunkovej a synaptickej úrovni mozgu. Každá zmena je vyhodnocovaná podvedome mozgom ako námaha a námaha sa spája s istým druhom bolesti. Preto ak má dieťa na výber medzi úsilím a únikom z úsilia k niečomu „sladkému“ pohodlnému, bez váhania volí únik k pohodlnejšiemu.

Tak vzniká nový zápis v osobnosti, zápis úniku pred riešením a úsilím.

Tá indiánska múdrosť spomenutá vyššie sa mi páči preto, lebo hovorí aj o každodennom vzťahu s deťmi. Dieťa je hosť, znamená že je samostatný jedinec.

Nakŕm ho, pouč ho a prepusť ho. Znamená nakŕm ho vtedy, keď treba, usmerni ho a nechaj ho nejaký čas denne samého so sebou, aby mohol spoznávať seba a svet sám. Tak najľahšie prejaví a spozná aj on svoju prirodzenosť.

Toto všetko robíme preto, aby sme to dieťa vedeli v príhodný čas prepustiť a nechať žiť svoj vlastný život.

Kto nedokáže dieťa opustiť, bráni mu, aby žil slobodný život a aby bol schopný tvoriť zdravé a plnohodnotné vzťahy.

Medzi týmto riadkami nie je nič ako rola rodiča, toto sú všetko postoje role dospelého vedomého a chápajúceho jedinca.

Takže  čím vedomejší a vyrovnanejší budeme, tým budeme „slabší, alebo žiadni rodičia“ , čoho následkom budeme mať vyrovnanejšie a šťastnejšie deti vedľa seba, ktoré v príhodný čas ako vyrovnaní s ľahkosťou prepustíme do ich vlastného života.

Ja viem…v niektorých situáciách je naozaj ťažké zachovať sa k dieťaťu ako najbližší jeho priateľ, keď protokoly rodiča silno tlačia. Som s tým konfrontovaný denne a veľakrát ešte pochybím, ale tiež viem, že táto cesta je správna a výsledok sa odzrkadľuje na našich osobnostiach a našich vzťahoch.

Rovnako viem, že cesta k dokonalosti v čomkoľvek vedie nevyhnutne aj cez chyby a následne cez korekciu týchto chýb.

 

http://pristupksebe.sk/wp-content/uploads/2015/12/rola-rodica-pristup-k-sebe1-920x485.jpghttp://pristupksebe.sk/wp-content/uploads/2015/12/rola-rodica-pristup-k-sebe1-300x300.jpgVladimír MackoKrátke články (KC)Vzťahy
Náš prejav, jeho hodnota, príjemnosť a prijateľnosť je daná kvalitou našej osobnosti. Osobnosť je to, čo nás charakterizuje v tomto živote, čo patrí tomuto  telu a čo tvorí náš nástroj na prejav. V osobnosti máme uložené návody, programy a protokoly vo forme spomienok. Aké kvalitné a ako kvalitne poskladané a pochopené návody máme...

Komentáre

comments