Už máš svoju vieru? (KC)

Nedávno som počul názor, že každý z nás potrebuje nejakú vieru. To vo mne otvorilo malú úvahu.

Autor mal na mysli určitý druh ideológie, náboženstva, ale ja tento typ viery považujem skôr za dôveru ako skutočnú vieru. Skutočná viera stojí na určitom poznaní a nie len na dôvere niekoho z vonku.

Skutočná viera by mala byť prínosom

Na druhej strane viera v čokoľvek tvorí naše  očakávanie a ohraničuje naše vnímanie a následne tvorí naše postoje. Tu mi napadá otázka, ak niečo čo tvorí moje hodnoty, mi zároveň ohraničuje myslenie a vnímanie, je to pre mňa prospešné?

Oslobodzuje ma to a podporuje v živote?

Ja si myslím, že žiadne obmedzenie vnímania a správneho myslenia nie je pre život človeka podporné.

Viera je svojim spôsobom opora, duchovná barla. Ak potrebujem barlu, znamená to, že som istým spôsobom duchovne nestabilný. Dlhodobo trvajúca duchovná nestabilita môže vytvoriť  človeka duchovne závislého až duchovnú kaliku.

Predsa človek, bytosť v živote človeka majúca pevný postoj, istotu a zdravé duchovné nohy, zdravý duchovný postoj, t.j. sebavedomie, sebapoznanie a sebareflexiu, barlu z vonka potrebovať nebude.

Už ste videli zdravého, silného, nezraneného športovca, atléta vyhľadávať barly, aby ho napr. spasili, podopreli, alebo inak podporili? A ak takýto človek sa zraní a jeho postoje a hodnoty sú správne a  vedúce k podpore života, použije barly len nakrátko a len v nutnej miere, aby sa znova vrátil k pevnému postoju, k stabilite a k zdraviu.

Ale ako túto metaforu môžem použiť na moju vieru v živote?

Každá viera v nás vytvára a odzrkadľuje hodnoty. Na to, aby sme poznali, či naša viera je pre nás podporná, je potrebné sa na ňu pozrieť z nadhľadu. Či hodnoty, ktoré mi predkladá, sú v súlade so životom. To znamená, či jednoznačne na základe svojej viery viem rozlíšiť hodnotu nižšiu v živote od hodnoty vyššej. Hodnota vyššia je vždy potom hodnota bližšie k životu.

Napr.: Použijem klasický príbeh zo života.

Bežne veríme, že rodina je nám bližšia ako niekto iný a následne s tým súvisia ďalšie naše postoje. Potom pri akomkoľvek spore hájime bezhlavo pravdu rodinného príslušníka bez zamýšľania sa nad skutočnou hodnotou sporu a hodnotou života.

Jednoducho hájime to, čo nám naša viera predkladá. 

Ale čo ak môj brat, manžel, matka, otec, sestra, spoluveriaci…nemá pravdu, nekoná správne a obhajoba jeho postojov, činov pred cudzím je hodnota veľmi nízka až záporná? To znamená, že ak budem hájiť pravdu rodiny, blízkeho bez toho, aby som to zhodnotil z pohľadu skutočných hodnôt v živote,  postupujem síce podľa mojej viery, ale nie podľa seba a podľa správnosti, ako to skutočne vnútorne cítim a vidím.

Potom som chytený do pasce, kde nemôžem prejaviť seba, lebo viera mi podsúva niečo iné. Vznikne vo mne rozpor. Rozpor, napätie medzi vnútorným svetom a osobnostným prejavom. Toto napätie je nepríjemné a je dôkazom môjho nesprávneho rozporného prejavu. Ak toto v mene viery urobím, zasejem príčinu na dôsledky , ktoré si neprajem. Ak podporím blízkeho v nesprávnom konaní, len aby som chránil paradigmu rodiny, skupiny… poškodím nakoniec všetkých zúčastnených. Seba, lebo som sa neprejavoval podľa seba a oklamal som sa , čím som si vyrobil istý druh nerovnováhy a frustrácie, poškodil som cudzieho, ktorý bol v práve a rovnako som poškodil blízkeho, ktorého som veril, že chránim, lebo namiesto poučenia a poznania z tejto udalosti nadobudne dojem, že takto je to dobré a správne…“Môžem to takto robiť, aj tak mi to prejde, som v tom podporovaný“.

Minimálne u dvoch zúčastnených, seba a rodinného príslušníka došlo týmto k degradácii sebareflexie, k zakrytiu a znehodnoteniu sebapoznania.

Tak  potom naozaj je viera taká potrebná? Ak áno, tak viera v čo?

Ak viera je ako barla a barla je podpora, opora. Správna opora, vytvára stabilitu. Opora môže byť vlastná, alebo cudzia. Aj viera môže byť moja, alebo cudzia, ktorú som prevzal a označil za svoju.

Aký  je rozdiel medzi vierou mojou a vierou cudzou, čiže pseudo-mojou? Významný a kľúčový.

Viera cudzia, pseudo-moja, prevzatá, čiže dôvera, je tá duchovná barla pre duchovne slabého, pre duchovného kaliku. Ak ju človek dlhodobo bez zmeny poznania používa, jeho „duchovné svalstvo“ postupne atrofuje , ochabuje a tým viac pociťuje potrebu barly. Ak mu ju niekto berie, je  schopný preto bez váhania aj zabíjať, lebo mu berú jeho  pseudo-stabilitu. Stabilitu v skutočnosti mu zobrať nikto nemôže, lebo ju nemá.

Viera vlastná, pramení z vlastného poznania a pochopenia. Nie je obmedzujúca, je oslobodzujúca, je láskou sama o sebe, láskou k sebe a cez seba k okoliu. Nie je to barla, je to viera v život ako taký, je to viera v samého seba. Ak ju v sebe prebudím, vyskladám, stáva sa mojou skutočnou súčasťou, a nik mi ju zobrať nemôže. Je to moja moc, moc nad sebou, je to skutočná podstata sebavedomia.

Ak verím v skutočný život a to, že životom som aj ja, potom v skutočnosti nemôžem pochybovať o sebe, lebo viem, že nakoniec všetko čo ma postretne, skôr či neskôr zvládnem. Ak občas prepadnem pochybnostiam, tak viem, že nepochybujem o sebe, lebo pochybovať o živote je nezmysel. Pochybujem len o svojich vlastnostiach a schopnostiach, ktoré sú menné, opraviteľné a zušľachtiteľné.

A ak to, v čom som, ešte nezvládam, nie je to žiadna tragédia dokonca ani problém. Znamená to len, že ešte nie je koniec, lebo na konci ak vytrvám, to nevyhnuteľne zvládať budem.

Existuje len jeden jediný spôsob ako nedôjsť do cieľa. Nie dva, nie tri ani viac, len jeden a to ten: ZASTAVIŤ SA. Ostatné všetky spôsoby, či priamo , nepriamo, okľukou, cyklicky, alebo akokoľvek na prvý pohľad nezmyselne pôsobiace, nás vždy skôr či neskôr dovedú do cieľa, ak sa nezastavíme.

Poslednou fázou akéhokoľvek blúdenia je orientácia.

Podľa mňa jediná viera  sebauvedomujúceho sa života, v našom prípade človeka, čo má skutočnú hodnotu a čo je v súlade so zákonmi a zákonitosťami života, živej a neživej hmoty vesmíru a stvoriteľa je VIERA V SEBA.

Vždy som sa zdráhal teóriám a pojmom ako karma a  osud. Pokiaľ som nepochopil podstatu a obsah týchto pojmov. Pre zhrnutie ich významu mi najpriliehavejšie pripadá veta:

Nikto neunikne následkom svojich činov

Činy sú v tomto ponímaní aj naše myšlienky. Všetky fyzické  činy v našej realite, sú len dôsledkom našich myšlienkových pochodov. Nič v predmetnej fyzickej realite nevytvoríme bez myšlienky.

Pocitová účasť na každej myšlienke vytvára spomienky.

Tu určite neplatí: „Nič som neurobil, len som na to myslel“. Ak to, načo myslím, spojím zámerne alebo nechtiac so silnejším pocitom, emocionálnym nábojom, vytvorím spomienku.

Vytvorím vo svojom mozgu najprv pamäťový zápis a následne vo svojom vnútornom svete večnú spomienkovú stopu. V prípade, že  myslím práve „na chujovinu“, vytvorím spomienku „chujoviny“. Ale pozor! Večnú v mojom vnútornom svete.

Spomienky majú príťažlivú vlastnosť, čím priťahujú naše mysle a nami prežívané okolnosti. Ak pritiahnu našu myseľ, znova o tom premýšľame a znova spomienku zosilňujeme a  prehlbujeme. Prehĺbená spomienka ľahšie znova pritiahne pozornosť našej mysle.

Všetky okolnosti okolo nás sú predurčované, predpripravované spomienkami iných a spomienkami našimi.

Spomienky sú príčinou a spolutvorcom našej  viery a následne naša viera predurčuje naše spôsoby myslenia, čiže tvorbu nových spomienok.

Na preseknutie tohto cyklu a zdravej zmeny z dôvery na vieru,  máme k dispozícii všímavosť, pozorovanie, rozpoznávanie, správne myslenie a pochopenie súvislostí.

Naše myšlienky tvoria spomienky a spomienky tvoria naše postoje, našu vieru a tým náš osud.

Ak ste sa  s týmto pohľadom stretli prvý raz, verím že je to neuveriteľné, možno až neprijateľné, ale na druhej strane musím podotknúť, že vesmíru a stvoriteľovi je naozaj jedno, čo si myslíme a čomu veríme. Zákonitosti vesmíru tým neovplyvňujeme. Ale nám by to jedno rozhodne nemalo byť…

Tak potom si dávajme naozaj pozor, čomu veríme. Či naša viera je produktom nášho pochopenia, alebo len z dôvodu jednoduchosti, pohodlnosti a následnej hlúposti produktom dôvery v niekoho, alebo v niečo  z vonku.

To, čomu veríme, priamo ovplyvňuje to, na čo zameriavame pozornosť, čiže na čo myslíme.

Potom z tých  myšlienok tvoríme spomienky, ktoré následne tvoria naše postoje, tie náš osud, naše vzťahy, naše okolnosti  a  naše pocitové prežívanie v živote.

Komentáre

comments